O obci

Aktuality z obce

Obec začala s rekonštrukciou mauzólea rodu Rakovských. Viac informácií v sekcii oznamy OcÚ.

Dôležité odkazy

História obce

HISTÓRIA OBCE RAKOVO


Územie na ktorom stojí dnes Rakovo, volalo sa pôvodne Zanazan Sive Zaluzan (Zalužany). Ten kus zeme pri Turci daroval kráľ Belo r. 1245 svojmu kaplánovi Martinovi a jeho bratovi Ladislavovi. Vtedy boli vyznačené i chotárne medze. Toho istého Ladislava musel kráľ r. 1283 reštituovať do jeho majetku, lebo mu ho odňal Wryn. Roku 1377 rozhraničil turčiansky konvent chotár na rakovský a karlovský. Za Rakovo boli prítomní Štefan, presbyter, Jakub a Dionýz, synovia Jánovi, Ladislav, syn Mikulášov, a jeho bratia Štefan a Mikuláš. Vtedy sa ešte nepíše o Rakove, ale o Zaluzan (Zalužany)-meno Rakovo sa začalo užívať asi podľa Raka, ktorý sa spomína v Zanazan (Zanasany) r. 1363. Pôvodní majitelia Rakova vymreli a na základe nového kráľovského darovania pripadlo Rakovo Ondrejovi Chernenskému. Proti tejto donácii sa ohradilo všetko príbuzenstvo. Nedlho potom dostal donáciu na Rakovo i Matej z Malého Jasena. Jeho syn Šimon písal sa Rakovský seu Jesenský de Parva Jesen. Roku 1479 ohradzoval sa Ondrej, syn Kosse z Blatnice, proti Ondrejovi Chernenskému, Jánovi a Tomášovi Benickému a Matejovi Jesenskému, že sa chcú zmocniť jednej štvrtiny Mikuláša Rovoša z Rakova. V akom súvise bol tento Rovoš so staršími majiteľmi Rakova, nevedno, ale sotva bol v príbuzenstve s Jesenským-Rakovským. Je to jeden z predkov rodiny rovošovskej (Rovoš), ktorá sa v Rakove udržala celé storočia. Okrem týchto rodín je v Rakove známa i rodina Feja a od XVII. storočia sú tu aj Benickovci. V XVII. storočí pribudla ešte rodina Parsonovcov. Tieto rodiny neboli viazané len na Rakovo. Parsonovci boli doma i v Príbovciach, Benickovci v blízkych Beniciach a Fejovci a Rovošovci na Trnove. Rakovskovci zase preniesli svoje sídlo do Kaľamenovej, ktorú získali v polovici XVI. storočia. Nedlho potom dostalo sa im obnovenia erbového listu (1561), ale až r. 1774 si ho dali zapísať do stoličnej zápisnice. Z Rakova sa celkom nevysťahovali a časť rodiny ostala navždy v Rakove. Pretože Rakovskovci počítali svoj diel ku kaľamenovským majetkom ostalo toho v Rakove málo (i druhé rodiny robili podobne) a v Rakove sotva mohli poznačiť polovičnú kúriu (v rokoch 1630 a 1641), ba ešte i o tú sa delili Rovošovci a Fejovci. Pri súpise r. 1720 bolo celé Rakovo čisto zemianskou osadou. Pôvodné zemianske majetky sa udržali v majetku rodín až do konca XIX. storočia.

Pôvodné “staré” Rakovo sa rozprestieralo len na severnej a severozápadnej strane svahov kopca “Borog”. Začiatkom XX. storočia malo Rakovo i s osadami Lehotka a Stariny 46 domov. Osada Lehôtka leží 2 km južne od Rakova. Prvá zmienka o Lehôtke je z r. 1244. Vtedy dostal Černík zem, nazývanú Rakouch (asi Rakovec). Listinami sa vykázal r. 1391 kňaz Jakub a Vavrinec, syn Pavlov. Možno, že to boli predkovia famílie Lehockých, ktorá celé veky nepretržite držala Lehotku, podľa ktorej sa im dostalo pomenovania. Písali sa de Lehotka alebo de Kis Rako. Lehotku dostali vraj za odmenu za služby na Znievskom hrade. Meno Lehôtka vyskytuje sa najprv r. 1487, keď sa spomína Martin a Jakub de Lehotka. Pôvodné meno osady bolo Rakovec (Rakouch). Zachovalo sa maďarské meno Kis Rákó. Lehotka nebola veľká. Nikdy tam nebolo viac ako jedna kúria. Z nej išiel r. 1630 na tureckú vojnu Daniel Lihocký (často sa písali Lihocký a de Lihotka).

K Rakovu patrí aj majer Stariny, vzdialený 2 km na juhovýchod. Majer patril Menyhértovi Rakovskému. Mali ho v prenájme viacerí. Najdlhšie sa tam udržali bratia Arthur a Oto Spitz. Na mape z r. 1851 Stariny ešte nie sú zakreslené. Najpravdepodobnejšie boli postavené v 80. rokoch XIX. storočia.

Železničná stanica bola postavená r. 1873. Skupina domov pri Blatnickom potoku bola postavená za I. ČSR. Ulica (Kolónia) od žel. stanice k benickému mostu vznikla v 40. rokoch XX. storočia.

Boli tu dva kaštiele. Jeden na západnej strane, v parku (bol zrútený v 90. rokoch XX. storočia) patril rodine Rakovských, bol starší:



Druhý kaštieľ, výstavnejší, viac v strede dediny je z roku 1763, patril rodu Benických (aj na tomto sa neblaho podpísalo obdobie budovania socializmu).

V cintoríne, ktorý sa nachádza na juhozápadnej strane obce, boli dve krypty. Hrobka Beniczkých vystavaná v románskom slohu je z roku 1874. V 80. rokoch XX. storočia bola prestavaná na dom smútku. Druhá z r. 1906 vystavaná v gotickom slohu bola Rakovských. (Viac informácii o obnove hrobky Rakovských tu.)




ROD RAKOVSKÝCH


Rod Rakovských sa osamostatnil koncom XV. str. rozštiepením starého turčianskeho rodu de Jesen na dve línie, z ktorých jedna podľa svojho sídelného majetku v Rakove dostala prediktát de Rako a meno Rakovský. V polovici XVI. str. najvýznamnejším členom tohto rodu bol Juraj, ktorý dosiahol vysoké hodnosti a funkcie vo verejnej správe (vicepalatín, kráľovský komorník a iné) a v dôsledku osobitnej priazne kráľa Ferdinanda I. značne rozmnožil rodový majetok Rakovských. Za zásluhy a vernosť kráľovi dostal viaceré donácie, ktorými získal a ďalšími majetkovými akvizíciami ešte zväčšil majetky a podiely v rôznych obciach najmä v župe Turčianskej (Kalník, Kaľamenová, Blážovce, Rudno, Budiš a iné), Liptovskej (Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Ludrová, Biely Potok, Nemecká-teraz Partizánska Ľupča, Parížovce, Dechtáre, Fiačice, Kvačany, Lúčky, Bešeňová, Uhorská Ves, Nemecká-teraz Závaská Poruba a iné), Trenčianskej (Čičmany), Nitrianskej (Majzel-teraz Vyšehradné), Zvolenskej (Duby, Kremnička, Pršany, Breznica a iné) a v Spišskej (Gánovce, Filice, Rokus, Farkašovce). Jurajovi synovia, Ján a Ondrej krátko vlastnili po otcovi zdedené majetky a keďže skoro zomreli, nezanechali po sebe potomkov. Tak sa v posledných troch desaťročiach XVI. str. dostali tieto majetky zväčša do vlastníctva Martina, Mikuláša, Mateja a Alberta Rakovských, synov Štefana Rakovského, ktorý bol Jurajovým bratom. Neskôr získal rod rakovských i ďalšie majetky v Hontianskej župe a rozčlenil sa na dve línie menované podľa svojich sídel Štiavnickou (podľa Liptovskej Štiavnice) a Rakovskou (podľa Rakova v Turci). Rod Rakovských nikdy nevlastnil rozsiahlejšie kompaktné panstvá. Ich majetky, ako príslušníkov drobnej uhorskej šľachty, tvorili roztrúsené kúrie a majetkové podiely v uvedených obciach, v ktorých mali svoje kúrie a majetkové diely zväčša aj iné šľachtické rody. Susedstvo Rakovských najmä s rodom Kubínskych, Parížovských, Závaských, Štiavnickych, Benických, Justovcov a i. dalo vznik rôznym, majetkovoprávnym transakciam medzi týmito rodmi, k príbuzenským vzťahom i k častým sporom, ktoré sčasti zachytávajú aj prepísané slovenské listiny a akty. Najmä skutočnosť, že rod Rakovských získal značnú časť svojich majetkov po rodoch, ktoré vymreli. Táto skutočnosť spôsobila rozsiahle spory, keďže o dedičstvo po vymretých rodoch sa hlásili príbuzní. Získaním majetkov, najmä po rodoch Štiavnických a Parížovských získal rod Rakovských aj príslušné majetkoprávne písomnosti, tvoriace archívy týchto rodov. Prevažná časť majetkoprávnych písomností archívu rodu Rakovských z doby, keď rodové majetky vlastnili spomenutí jeho členovia (t.j. v XVI. str.) je latinská. Latinské sú však zväčša iba také majetkovoprávne písomnosti, ktoré vydala buď kráľovská kancelária, palatín, hodnoverné miesta a pod., teda donácie, štatúcie a uvedenie do držby majetkov, kráľovské mandáty, relácie hodnoverných miest a pod. Z nepočetných listín vydaných župnými ustanovizňami v XVI. str. sú v archíve rodu Rakovských dve slovenské a tri latinsko-slovenské, ktoré majú síce úvodné a záverečné formulácie latinsky, avšak ich podstatnú časť, tvoriacu výpovede vypočúvaných svedkov sú slovensky. Pomerne najviac českých a slovenských písomností zo XVI. str. v archíve rodu Rakovských je medzi majetkoprávnymi písomnosťami (listinami, listami a aktami) obsahujúcimi právne rokovania (pokonania), ktoré sa uskutočnili priamo medzi jednotlivými stránkami (jednotlivými zemanmi), t.j. tie, ktorých autormi boli jednotliví členovia liptovských a turčianskych rodov zemianskych. Sú to zväčša obligácie na požičané sumy, kvitancie na vrátené peniaze, záložné listy, testamenty, korešpondencia a pod. Skutočnosť, že v dobre zachovanom archíve rodu Rakovských niet zo XVI. str. maďarsky písaného dokumentu, pochádzajúceho zo styku Rakovských s okolitými zemanmi, svedčí o tom, že členovia tohto rodu ako aj príslušníci početných zemianskych rodov v Turci a na Liptove maďarsky ani nevedeli. Naproti tomu znalosť češtiny bola medzi turčianskymi a liptovskými zemanmi v XVI. str. značne rozšírená. Viacerí z nich totiž študovali, a niektorí aj pôsobili v českých krajoch. Ako vieme z rodu Rakovských v druhej polovici XVI. str. študovali v Čechách bratia Martin, Mikuláš a Matej. Všetci začas v českých krajoch i pôsobili a Mikuláš sa tam dokonca i oženil a trvale usadil. Je preto ľahko vysvetlitelné, prečo dokumenty pochádzajúce a týkajúce sa Martina a Mikuláša Rakovských sú písané v porovnaní k ostaným listinám a aktom dosť dobrou češtinou, hoci tiež nie bez niektorých slovakizmov. Naproti tomu však listiny a akty písané vlastnou rukou Jána Rakovského, Jána Parížoveckého, Juraja Závaského, teda zemanmi, ktorí sa stále zdržovali na svojich turčianskych a liptovských majetkoch, majú vcelku slovenský charakter s niektorými bohemizmami. České, resp. slovenské písomnosti zo XVI. str. v archíve rodu Rakovských dokumentujú vývin uplatňovania sa češtiny ako písomnej reči na Slovensku (konkrétne medzi turčianskymi a liptovskými zemanmi) v tomto období. Zatiaľ čo prvé z listín a aktov majú zväčša český charakter s niektorými slovakizmami, písomnosti z druhej polovice XVI. str. majú ráz prevažne slovenský s niektorými bohemizmami. Výnimku v tomto smere tvorí len niekoľko dokumentov od Martina a Mikuláša Rakovských.




BRATIA RAKOVSKOVCI


Rakovo v minulosti preslávili nadaní básnici a učenci, na svoju dobu pokrokovo zmýšľajúci bratia Rakovskovci.

Zvlášť Martin Rakovský bol prvým slovenským humanistom, sa nám javí ako najväčšia osobnosť našej literatúry v XVI. str. jednak pre prekvapujúcu pokrokovosť a pozornosť ktorú venuje ľudu a vôbec spoločenským otázkam, jednak pre hlbšie pohľady teoretické.
Narodil sa v tridsiatych rokoch XVI. str. v Rakove. Základy vzdelania dostal u humanistu Leonharda Stöckela v Bardejove a u reformátora Filipa Melanchtona vo Wittenbergu v Nemecku. V štúdiu pokračoval v Prahe, kde sa zásluhou profesora Matúša Kolína dostal do humanistického krúžku Jána Hodějovského st. Čoskoro si tu získal priateľov a priaznivcov , ako bol básnik Sixt z Ottersdorfu, kronikár Martin Kuthen, prírodopisec Tomáš Hájek z Hájku a iní.

Roku 1556 odišiel za učiteľa do Žatca a neskôr za správcu školy do Loun. Od jesene 1559 pôsobil v Bratislave ako pisár uhorskej kráľovskej komory, potom sa stal turčianskym podžupanom. Zomrel náhle roku 1579 pri návšteve svojho brata v Kutnej Hore.
Treba krátko spomenúť aj dvoch mladších bratov Martina Rakovského, Mateja a Mikuláša. Obaja nasledovali svojho staršieho brata nielen v štúdiu na pražskej univerzite, kde tiež dosiahli hodnosti bakalára a magistra, ale aj v literárnych ambíciách ktoré im dopomohli k členstvu v Hodějovskom básnickom krúžku.

Matej Rakovský sa narodil roku 1537. Po štúdiách sa stal správcom školy v Kutnej Hore a hneď v nasledujúcom roku v Jihlave, kde 19.októbra 1562 zomrel náhle na mor.

Najmladší z trojice bratov Mikuláš Rakovský bol celý život správcom školy v Kutnej Hore. Tam sa bohato oženil (1569) a roku 1586 i zomrel.

(Rozsiahlejší životopis Martina Rakovského, ako aj jeho kompletné dielo nájdete na stránkach Zlatého fondu dennika SME)





MELCHIOR RAKOVSKÝ

Medzi významné osobnosti našej obce sa radí aj náš rodák Melchior Rakovský, narodený v roku l670.

Ako zástupca podžupana turčianskej stolice sa zúčastnil spolu s podžupanom Krištofom Okoličánim Ónodského snemu, ktorého výročie sme si v roku 2007 pripomenuli v Martine pod záštitou podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča.

Melchior Rakovský spolu s Krištofom Okoličánim predkladali na Ónodskom sneme požiadavky turčianskej stolice a ďalších slovenských stolíc z dôvodu ťažkej životnej situácie vtedajších obyvateľov. Museli odvádzať zvýšené dane a naturálie nielen cisárskemu, habsburskému dvoru, ale aj pre povstalecké vojská Františka Rákoczyho. Po prečítaní týchto požiadaviek bol Melchior Rakovský priamo pred účastníkmi snemu sťatý a Krištof Okoličáni ťažko zranený. Neskôr bol aj on odsúdený a popravený.


Radoslav Ragač - Príspevok k biografickým portrétom vyslancov Turčianskej stolice


Slovenská historiografia oproti maďarskej až do nedávna venovala Rákocimu povstaniu len pomerne malú pozornosť. Zmenilo sa to až posledných rokoch. Medzi tie udalosti z povstania, ktoré upútali jej pozornosť najviac až dodnes patrí vražda dvojice turčianskych stoličných vyslancov na Onódskom sneme, ktorú už v roku 1870 opísal F. V. Sasinek. Ich životným príbehom je venovaný aj náš referát.

Melchior II. Rakovský z Veľkého Rakova a z Kaľamenovej (cca 1660, † 6.6.1707) je doposiaľ pomerne málo známou historickou osobnosťou. Historická literatúra, paradoxne hlavne slovenská, sa jeho osobe doposiaľ venovala pomerne málo. Známe sú hlavne okolnosti jeho skonu podľa denníka Gašpara Benického z rokov 1707-1710. Denník ešte v druhej polovici 19. storočí publikoval K. Thaly. Poznatky príliš nerozšíril ani T. Winkler, ktorý v knihe Cesty na popraviská populárno – vedecky spracoval aj vraždu turčianskych vyslancov v Onóde. Encyklopedické heslá venované jeho osobe zväčša obsahujú len jeden jediný konkrétny údaj-dátum jeho smrti na Ónodskom sneme, ktorej trojsté výročie si práve pripomíname. Najviac informácií zhrnuli G. Heckenast , Slovenský biografický slovník a najnovšie Lexikón osobností mesta Martin.

K dejinám rodu Rakovských

Melchior Rakovský pochádzal zo starého turčianskeho šľachtického rodu Rakovských z Rakova. Napriek tomu, že ide o rod so stredovekými koreňmi, neboli potomkami pôvodných rakovských zemanov. Tí totiž v priebehu 15. storočia postupne vymreli. Cez Ondreja Čerňanského z Veľkej Čiernej získal v roku 1479 polovičný podiel v Rakove neskorší turčiansky podžupan Matej Jesenský z Dolného Jasena († 1496). Ďalší podiel v Rakove pravdepodobne vyženil sobášom s Annou, dcérou Juraja z Rakova. Donáciu na majetky od Mateja Korvína získal v roku 1483. Podľa získaného majetku začali jeho potomkovia používať priezvisko aj v tvare Jesenský inak Rakovský. Od Mateja môžeme rod čiastočne aj genealogicky sledovať. Publikované genealogické tabuľky však nie sú úplné a obsahujú aj viacero omylov a bielych miest. V 16. storočí rod zaznamenal maximálny rozmach a vyšli z neho viacerí významní humanisti – najmä Martin Rakovský, ktorým sa dlhodobo venoval M. Okál.

Rodinné a majetkové pomery

Melchior Rakovský sa pravdepodobne narodil vo Veľkom Rakove. Pre absenciu rakovských matrík zo 17. storočia nepoznáme presný dátum jeho narodenia. Melchiorovým otcom bol Peter Rakovský a Katarína, rodená Kubíniová. Nagy chybne uvádza iných rodičov - Juraja a Katarínu Dubskú. Peter Rakovský († pred 6.7.1705) vlastnil vo Veľkom Rakove kúriu. Okrem nej vlastnil podiely aj v iných turčianskych obciach, napríklad v Budiši a Kaľamenovej. Od roku 1691 prebehla vo viacerých etapách deľba rodových majetkov – divisio bonorum, medzi ním a Magdalénou Ordódiovou, vdovou po Jánovi Rakovskom. Pri deľbe sa spomínajú aj Petrovi potomkovia – synovia Imrich, Ladislav a Melchior a dcéry Katarína a Magdaléna. Pri deľbe sa z úradnej povinnosti, ako stoličný notár zúčastnil aj Melchior Rakovský. Obaja Melchiorovi bratia, Imrich a Ladislav sa dožili dospelosti. Žili a hospodárili na rodových majetkoch v Rakove, kde ich zachytáva aj súpis šľachty z roku 1709. Melchiorovou manželkou sa stala Klára Husárová z Regecu (Regöcz), dcéra turčianskeho podžupana Imricha Husára. Podľa dokumentov poznáme ich piatich potomkov: synov Imricha (Nagy uvádza chybne Ignáca), Michala (manž. Klára Gostoniová) a Mikuláša (manž. Zuzana Szögényi) a dcéry Magdalénu (manž. Gabriel Maršovský) a Sáru (manž. Pavol Ilovay, Juraj Akáč). Vzhľadom na to, že vdova ešte v roku 1714 vystupovala, ako tútorka ich všetkých, dá sa predpokladať, že deti boli ešte nedospelé. Zo synov kráčal v Melchiorových šľapajach hlavne Michal, ktorý bol podľa Nagya notárom krajinského sudcu. Výhodný sobáš napovedá, že Melchiorovo spoločenské postavenie bolo veľmi dobré. Zatiaľ však presnejšie nepoznáme, aké veno sobášom s nepochybne dobre zabezpečenou nevestou získal. Klárine majetkové pomery sa ešte výrazne zlepšili po úmrtí jej otca Imricha Husára. Podľa testamentu z roku 1702 jej totiž otec odkázal viaceré majetky ležiace v Turci, Novohrade a v Malohonte. V Turci zdedila kúriu, podiel a krčmu v Ivančinej, diel kaštieľa a majetkov v Sučanoch, podiely v Dubovom a Bodorovej. Novohradský diel bol v obciach Budiná, Dobroč, Gregorova Vieska, Lovinobaňa, Točnica a Uderiná. Zdedené malohontské majetky ležali napríklad v Kokave nad Rimavicou a Tisovci. Niektoré ďalšie majetky mali súrodenci užívať spolu. Problémom dedičstva bola jeho rozdrobenosť. Majetkové diely boli malé a zvyčajne ich tvorili len jeden-dvaja poddaní. Melchior vlastnil zdedený majetkový diel v rodnom Rakove. S bratmi Ladislavom a Imrichom vykonali deľbu majetkov v niekoľkých etapách od roku 1703. V roku 1703 si bratia rozdelili majetky v Kaľamenovej. Menovite sa medzi nimi spomína lúka. Po smrti otca si bratia v júli 1705 rozdelili aj ostatné turčianske majetky po otcovi. V archíve sa zachovalo viacero návrhov na deľbu-Divisio Projectum. Nebol to jednoduchý proces. Išlo totiž o dedičstvo pochádzajúce z viacerých zdrojov. Melchior nakoniec získal 2 želiarske usadlosti v Rakove, 2 želiarske obývané a jednu pustú v Budiši z dedičstva po otcovi. Navyše zdedil majetky pôvodne po Kataríne Rakovskej (asi matke) – želiara v Budiši a po Alžbete Rakovskej – želiarsku udalosť v Kaľamenovej. Otcovskú kúriu v Rakove zdedili a spočiatku užívali podľa vyšetrovania všetci bratia spoločne – D(omi)nus Instans Zde w Rakowe celu Curiu s pany Fatensy spoleczně wladze...“. Podľa dohody z roku 1705 malo byť upravené aj vlastníctvo majetkov Petra Rakovského ležiacich v obciach Pršany a Turová vo Zvolenskej stolici. Nečakaná smrť manžela spôsobila vdove množstvo problémov. Utiahla sa aj s deťmi ku švagrom do Rakova, na majetky zdedené po manželovi. Tam spísala a datovala aj väčšinu listín. Z listiny z roku 1712 napríklad vieme, že mala vážne finančné problémy. Za finančnú pôžičku zálohovala Jánovi Pallovi tzv. Lukáčovskú štvrtku, ktorá bola v zálohu už predtým. V inom dokumente z roku 1714 vdova spomína ešte neumorený dlh jej manžela u Dávida Feju. Išlo o účet za manželove nákupy, za wecy a materie kramske, pôvodne za vyše 88 zlatých, ktorý riešila zálohmi pozemkov. Ďalším problémom bolo dedičstvo jej detí, ktorých bola tútorom. Direktor rodových majetkov, Imrich Rakovský starší, sa obával prechodu dedičného rodového vlastníctva do cudzích rúk, v spore bola zainteresovaná aj vdova po Pavlovi Okoličánim. V rokoch 1711 a 1716 vdova definitívne vyrovnala otázky vlastníctva majetkových dielov vo Zvolenskej stolici. Napriek problémom sa vdove podarilo udržať aj po otcovi zdedenú kúriu v Ivančinej, ktorá bola v rukách jej synov aj v roku 1718.

Melchiorova kariéra

Z trojice bratov zatiaľ jedine Melchior v mladosti dokázateľne absolvoval štúdiá. Ich obsah zatiaľ presnejšie nepoznáme. Predpokladáme, že základné vzdelanie získal v rodisku. Neskôr mohol študovať na niektorom z jezuitských gymnázií. Obdobie jeho pôsobenia do začiatku 18. storočia taktiež zatiaľ nebolo príliš známe. Zistili sme, že Melchior pôsobil pre rokom 1700 na Orave. Toto obdobie jeho života bolo zatiaľ takmer úplne neznáme. Cenným zdrojom poznatkov o jeho kariére v tomto období sú listy, ktoré písal jeho nadriadenému, direktorovi oravských kráľovských majetkov a oravskému hlavnému županovi Jurajovi II. Erdödimu. Maďarsky písaná korešpondencia sa do súčasnosti zachovala v erdödiovskom archíve uloženom v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Má, žiaľ, výsostne úradný charakter a o samom Melchiorovi sa z nej nedozvedáme takmer nič bližšieho. Snáď len to, že písmom ovládal maďarský, latinský a vzhľadom na prostredie, z ktorého pochádzal, nepochybne aj slovenský jazyk. Sú to správy hospodársko – politického charakteru, ktoré písal z Oravského hradu Jurajovi Erdödimu do Smoleníc alebo Bratislavy. Písané sú úhľadným písmom v dobovej maďarčine s občasnými latinskými vsuvkami. Prvým dokladom ich vzájomných kontaktov je zatiaľ list z 9.8.1684. Melchior v ňom zo Smolenického hradu informoval Juraja Erdödiho, že sa vrátil z cesty do Krakova, na ktorú ho Juraj vyslal. O dôvodoch cesty okrem približného termínu, žiaľ, nepíše nič bližšie. Podpísal sa len svojím menom, takže presne nevieme, v akej funkcii vtedy pôsobil. Vzhľadom na cieľ uskutočnenej cesty predpokladáme, že už vtedy asi pôsobil na Orave. Z ďalších rokov, až do roku 1695, zatiaľ listy chýbajú. Je to pochopiteľné. V prvej polovici 90. rokov sa totiž Melchior vrátil na dlhšie časové obdobie do rodného Turca. V rokoch 1691 a 1694 je totiž v prameňoch doložený ako turčiansky stoličný notár. V tomto čase sa zdržiaval na rodových majetkoch v kúrii v Rakove. V roku 1694 napríklad viedol majetkový spor s Kristínou Dulóovou, manželkou Wolfganga Benického. Intenzívny písomný styk s Jurajom Erdödim obnovil v polovici 90. rokov 17. storočia. Melchior dokázateľne od roku 1695 pôsobil vo funkcii oravského stoličného notára. Išlo pravdepodobne o pragmatické rozhodnutie stolice. Melchior sa už roky poznal s hlavným županom a mohol tak robiť ideálneho prostredníka medzi ním, cisárskym vojskom a stolicou. V tejto funkcii mohol navyše využiť vzdelanie aj skúsenosti zo svojej predchádzajúcej úradníckej práce pre Turčiansku stolicu a naučených administratívnych postupov, znalosť miestnych pomerov, ale tiež už styky na úradnícke kruhy, s ktorými musel komunikovať. Bolo to totiž pre oravského stoličného notára veľmi ťažké obdobie. Len desaťročie predtým oravský stoličný archív vo Veličnej vyhorel. Veličnú v roku 1683 vypálili spojené poľsko-litovské vojská Jána Sobieskeho, ktoré tiahli cez Oravu na pomoc Viedni proti Turkom. Pri požiari vyhorel aj kostol, v ktorom bol uložený mestský a stoličný archív. Zhorel kongregačný protokol a stratila sa aj stoličná pečať. Nepochybne bolo preto potrebné mnoho vecí vyšetriť, obnoviť, či zaviesť odznova. O namáhavosti jeho povinností svedčia aj rozličné miesta, kde listy písal. Napríklad list z 25.4.1695 napísal v Oravskej Polhore, 9.6. bol v Jabłonke (dnes v Poľsku), 9.10. v Dlhej Lúke v Liptovskej stolici. V roku 1696 aj v Návojovciach v Tekove a v Svätom Michale asi v Liptove. Z obsahu podávaných správ je však zrejmé, že v tomto období pôsobil, aj ako úradník na Oravskom hradnom panstve. V listoch Juraja Erdödiho pravidelne informoval okrem stoličných záležitostí aj o veciach týkajúcich sa rôznych administratívnych a hospodárskych záležitostí panstva. Jednou zo závažných boli požiadavky a problémy veliteľov cisárskych vojsk ubytovaných na Oravskom hrade a korešpondencia s vojenskými autoritami. Zaujímavosťou je, že sa poznal s Pavlom Okoličánim. V zaujímavom liste z roku 1696 sa zmieňuje o jeho návšteve na Orave, návrate do Turca, chorobe a liečení v Turčianskych Tepliciach. S Melchiorovými službami bola stolica určite spokojná. Stoličná kongregácia Oravskej stolice si ho totiž zvolila (najpravdepodobnejšie v roku 1699) aj do funkcie podžupana. Je to zaujímavé aj z toho pohľadu, že Melchior bol v Oravskej stolici cudzincom a ani jeho predkovia v nej predtým dlhodobejšie nesídlili. Predpokladáme, že išlo o zámer oravského župana Juraja Erdödiho obsadiť v nepokojnej dobe na prelome 17./18. storočia tento významný post lojálnym a jemu oddaným človekom. Melchior podľa prameňov zastával podžupanskú funkciu minimálne v rokoch 1699-1703. Aj ako podžupan musel riešiť citlivé vojenské otázky. Z tohto dôvodu sa napríklad na prelome novembra a decembra 1700 zdržiaval minimálne dva týždne na cisárskom dvere vo Viedni. Melchiorovu kariéru natrvalo poznačilo Rákociho povstanie. Po jeho vypuknutí sa asi v roku 1704 pridal na stranu povstalcov. V roku 1705, už ako vyslanec Turčianskej stolice podpísal konfederáciu. V októbri toho istého roku už bol menovaný kostolným komisárom - templom – commissarius, Liptovskej a Oravskej stolice. Na území oboch stolíc mal vykonať reštitúciu kostolov. V osudnom roku 1707 bol notárom Turčianskej stolice a prísažným prísediacim. Podľa niektorých prameňov bol aj zástupcom podžupana Krištofa Okoličániho. V mene stolice viedol aj úradné rokovania s kuruckými vojenskými veliteľmi a aj J. Kočiš upozorňuje na jeho dôležitú pozíciu v stoličnom aparáte. Bol jedným z čelných predstaviteľov tzv. strany mieru v Turci, ktorá si neželala ďalšiu eskaláciu bojov, ale urovnanie situácie. Z tohto dôvodu odmietal aj detronizáciu Habsburgovcov. Z titulu svojej funkcie poznal počínanie kuruckých vojenských oddielov, násilné rekvirácie a hospodárske problémy spôsobené okrem vojny aj razbou nekvalitných medených mincí. Nepochybne rovnako citlivo a s obavami vnímal absolutistické zásahy Rákociho veliteľov do stáročia fungujúcej stoličnej samosprávy. Na popud Krištofa Okoličániho skoncipoval Memoriál Turčianskej stolice v januári 1707. O spise na svojej kongregácii rokovala Turčianska stolica a bol rozposlaný okolitým stoliciam. Autorstvo spisu, však podľa nás, nie je doposiaľ úplne objasnené, nakoľko sa o jeho vzniku zachovalo len málo dokumentov. Tu by sme radi upozornili aj na Melchiorov dlhodobejší vzťah s Pavlom Okoličánim, ktorého poznal minimálne od roku 1696. Ďalším dôkazom pre Pavlovo (spolu)autorstvo môže byť rovnako nazvaný spis – Memoriál, v záležitostiach trenčianskych evanjelikov, ktorý Pavol Okoličáni odovzdal na cisársky dvor do Viedne v roku 1699. Ako známy právnik sa pravdepodobne podieľal aj na jeho vzniku. Nasledujúce udalosti sú pomerne podrobne známe, a preto ich nebudeme podrobne popisovať. Spolu s podžupanom Krištofom Okoličánim bol Melchior Rakovský na čele početnej turčianskej stoličnej delegácie vyslanej na Ónodský snem. Dňa 6. júna boli obaja delegáti Františkom II. Rákocim priamo počas rokovania v snemovom stane obvinení zo zrady. Podkladom pre obvinenie bol text Memoriálu. Rákoci sa vyhrážal svojím odchodom zo snemu. V tejto napätej situácii za aktívnej asistencie Mikuláša Berčéniho vypuklo násilie. Melchior Rakovský bol priamo na mieste zavraždený údermi šablí asi viacerých účastníkov snemu. Krištof Okoličáni bol ťažko ranený a na tretí deň po krutom mučení popravený. Ostatní turčianski delegáti boli uväznení. Podrobne to popisuje vo svojom denníku Gašpar Benický, ktorý bol priamym svedkom tejto smutnej udalosti. Nad Melchiorovou mŕtvolou, ktorú potom vyvliekli na pole, roztrhali a spálili turčiansku stoličnú zástavu a rozlámali stoličnú pečať. Išlo o symbolický akt, ktorý nemá v celých uhorských dejinách analógiu. Turčianska stolica bola potom na sneme zrušená a mala byť rozdelená medzi okolité stolice.

Rodový erb

Samostatnou otázkou je Melchiorov erb. Rakovskí používali od konca stredoveku až do polovice 16. storočia jednoduchý erb s rakom. Erb je hovoriaci a vyjadruje názov lokality, odkiaľ rod pochádzal. V Turci poznáme aj ďalší príklad hovoriaceho erbu s rakom. Ide o Lehotských z Lehôtky (Malého Rakova), príbuzných pôvodných rakovských zemanov, ktorí používali žeriava stojaceho na rakovi. Za pôvodnú podobu erbu Rakovských sa všeobecne považuje červený vodorovne položený rak v zlatom poli. Rak by mal byť aj v klenote. Farebnosť erbu sa odvodzuje od farebnosti armálesu z roku 1561. Staršiu podobu rodového erbu spred udelenia armálesu poznáme z pečatí Juraja Rakovského. V štíte sa nachádza rak. V roku 1561 získali Rakovskí od Ferdinanda I. armálnu listinu. Listina bola vydaná 16. augusta 1561 vo Viedni. Zachovala sa až dodnes v ich rodovom archíve uloženom v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Adresátmi armálesu boli Martin a Ján Rakovskí a Albert, Matej a Ondrej Rakovskí. Erbovou listinou bol udelený nasledovný erb. Erb je modrý so zlatou pätou. Na deliacej čiare je v modrom poli položená zlatá koruna. Z nej vyrastá medzi dvojicou k zemi sklonených ľalií doprava otočený obrnený rytier držiaci v pravej ruke meč, ktorý má položený na pleci a v ľavici drží olivovú ratolesť. V pravom hornom rohu štítu sa nachádza zlaté žiariace slnce a v ľavom hviezdička. V dolnom zlatom poli sa nachádza pôvodný rodový erb – červený vodorovný rak. Klenotom je rytier zo štítu vyrastajúci medzi sklonenými ľaliami z koruny. Prikrývadlá sú červeno – strieborné a zlato – modré. Tento erb sa s menšími odchýlkami používal až do 20. storočia. Erb Rakovských prenikol aj do turčianskej stoličnej symboliky. Výskumom sa nám podarilo nájsť zatiaľ odtlačky troch Melchiorových erbových pečatidiel. Najstaršie doložené pečatidlo nebolo príliš kvalitné a je dosť schematické. Melchior ho používal približne do roku 1696. Zobrazuje len štít s korunkou lemovaný módnymi palmovými ratolesťami. Zdá sa, že na pečati nie je vyznačené viditeľné delenie štítu. Rak je vo zvislej polohe. Ďalšou odchýlkou od armálesu je to, že rytier vyrastá z koruny bez ľalií. Okolo neho je vpravo asi hviezdička a vľavo privrátený polmesiac. Na pečati sú iniciály M-R. Odtlačky druhého pečatidla poznáme zatiaľ od roku 1697. Podľa pečatí bolo už rytecky omnoho zdarnejšie. S malými odchýlkami reprodukuje obsah armálesu – erb aj s klenotom a prikrývadlami. Na pečati sú opäť iniciály M-R. Predpokladáme, že jeho výroba súvisí aj so zlepšením Melchiorových finančných pomerov. Odtlačok tretieho pečatidla poznáme z roku 1714. Používal ho vtedy jeho mladý syn Imrich. Že ide o otcovo pečatidlo svedčia čiastočne čitateľné iniciály MR-V? DE. Jeho obsah je totožný s predchádzajúcim.





RAKOVSKÍ OLEJKÁRI A ŠAFRANÍCI


“Hnaní žitia nevôľou” hľadali obživu naši rodáci v dávnejšej minulosti ako olejkári v Rusku. Podľa rozpomienok najstarších občanov, vdovy Zuzany Plicovej a Jána Vydru staršieho olejkárom bol už ich starý otec Michal Vydra, za ním Pavol Vydra, otec spomenutej a jeho brat Ondrej Vydra. Rovnako aj starý otec Jána Vydru st., Jozef Vydra ako aj otec tiež Jozef Vydra. Olejkárom bol tiež Ján Cabúch-Mihálik. Pre olejkárov tu doma zbierali zelinky, usušili, potĺkli na prášok a pripravili do vrecúšok. Prikupovali si ďalšie potrebné v lekárenských skladoch, či obchodoch na základe úradných listín. Každý rok po skončení poľných prác sa olejkári vybrali do “sveta”. Vracali sa na jar obrábať polia, údajne so slušným zárobkom. Cesta ich viedla na sever do Poľska – Ruska, preplavovali sa aj cez Čierne more. Podľa zachovaného ústneho podania olejkári nechodili osamotene, ale vždy dvaja-traja, každý prevažne s iným druhom liekov. Inkasované peniaze boli spoločné a všetky výdavky tiež išli zo spoločného. Keď sa vrátili domov, zisk si rozdelili rovným dielom. O olejkárskom liečení sotva možno povedať, že vždy bývalo “kresťanské”. Opieralo sa svojou existenciou viac len na náhodné šťastie a v jeho prevádzke musela byť výdatným pomocníkom šikovnosť a obratnosť v zaobchádzaní s ľuďmi, čo medzi svojimi ani veľmi netajili.
Ján Vydra st. opatroval ako rodinnú pamiatku pomerne veľký zvonec – liatovec s vyznačeným na ňom rokom 1872 a textom (cyrilikou) “G. Valdaj”. Jeho história podľa ústneho podania v rodine je takáto :
Olejkári ich rodu so spolucestujúcimi druhmi natrafili na chorého vylievača zvoncov. Prirodzene, predali mu medicínu. Pacient pripomenul, aby sa ohlásili, keď ich raz cesta povedie tadiaľ. Ak vyzdravie od ich liekov, dostanú ešte niečo na pamiatku. A tak sa ohlásili a každý dostal zvonec-liatovec. Ten uchovaný je jeden z nich.
Iný, olejkárskeho pôvodu liatovec sa nachádzal po starých otcoch u Samuela Plicu. Je na ňom vyliaty (cyrilikou) text : ”Sel kolokol goroda Valdaja 1802 goda”.
Keď sa vzmáhala odborná liečebná starostlivosť s olejkárením boli už len ťažkosti, preto príčinliví a sveta už znalí turčania dali sa na “šafraníctvo” – na predaj drobného tovaru, galantérie podomovým obchodom. Spočiatku šafraník potajomky a na žiadosť bol ešte aj olejkárom, ale postupom času čoraz väčší záujem bol o to prvé a menej o to druhé, staré odvetvie jeho činnosti. Pomenovanie “šafraník” vzniklo údajne z toho, že obchodovali s tovarom drobným ako ten šafrán.
Šafraníkmi boli z našej obce takmer všetci sedliaci a aj dvaja zemani. Menovite a na koľko pamäť siaha : Ján Ďurica, Michal Plica, Ján Senkeresti, Ján Feja a Peter Feja (zemani), Jozef Vydra (syn olejkárov), Ondrej Pivko, Ján Bročko, Jozef Tatár, Ján Čierny, Ondrej Janík, Matúš Bročko.
Dvaja olejkári Juraj Murár (starý otec Anny Ursíny rod. Ďurkovičovej) so synom boli v Rusku zabití a orabovaní.
Že šafraníctvo v našej obci nebolo len výpomocou, ale činnosťou trvalého rázu, svedčí venovaná mu pozornosť aj zo strany daňového úradu. U spomínaného Jána Vydru st. sa nachádza úradné tlačivo v maďarskom jazyku “Zoznam obchodníkov a remeselníkov majúcich komorné hlasovacie právo”. Je na ňom rubrika o platení priamej dane jednotlivých rakovských obchodníkov a remeselníkov a hneď vedľa rubrika “Má platiť na rok 1887 komorný poplatok” (rozumej pre Okresnú obchodnú komoru a priemyselnú komoru v Bratislave). Listina má pečiatku Daňového úradu v Martine, ako aj pečiatku Okresnej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a je datovaná v Martine 27. mája 1887.
Na spomenutom vyrubovacom lajstri sú uvedení ako obchodníci a remeselníci našej obce a poplatok z toho titulu majú predpísaní : Bernát Politzer, krčmár, 9 grajciarov; Jónás Dávid, krajčír, 6 grajciarov; Juraj Ďurkovič, kováč, 6 grajciarov; Ondrej Janík, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Jozef Vydra, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Pavol Vydra, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Ján Senkeresti, podomový obchodník 4 1/2 gr.; Ondrej Pivko, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Ján Mihálik, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Ján Hrivko, podomový obchodník, 4 1/2 gr. Že spomínaní podomoví obchodníci boli napospol šafraníci netreba zvlášť dokazovať.
Oblasťou pôsobnosti šafraníkov z našej obce boli v posledných desaťročiach ponajviac (ak nie výlučne) oblasti Varšavy. Tovar nosili v tzv. “pudlách”, v dávnejšej minulosti na chrbte, potom vozili na voze o jednom koňovi. Vždy v určitom čase prišli s vozmi do Varšavy a doplnili si zásoby tovaru. Ich hlavným dodávateľom bol veľkoobchod turčianskeho rodáka Aladára Zbiňovského vo Varšave na Dlugej ulici č.44. Nákupnú cenu tovaru si značili šafraníci prepočítanú na “zloté” a “groše”. Štyri zloté bol jeden rubeľ a zlotý mal 25 groší. Jeden krúžok na tovare značil jeden zlotý a groše písali rímskymi číslicami. Ak nákupná cena napr. britvy bola rubeľ a 10 kopejok, bola táto cena na črienke britvy špendlíkom jemne vyrytá po šafranícky : ooox. Toto hovoril Ján Plica z vlastnej skúsenosti. Keď ho otec vzal so sebou do “sveta” býval asi týždeň so šafraníkmi na ich “kvartieli” v Prage (okrajová časť Varšavy na druhom brehu Visly) a potom ako učeň vo veľkoobchode A. Zbiňovského asistoval pri predaji tovaru šafraníkom. Je príznačné, že šafraníci v oblasti Varšavy boli známi ako “Vengri” a nie ako Slováci, teda podľa ich štátoobčianskej príslušnosti. Ako to bolo v iných šafraníckych rajónoch šíreho Ruska Ján Plica nevedel povedať.
V Rusku i v Amerike boli, pokiaľ pamäť starších občanov siahala : Ján Ďurica, Jozef Bročko a Juraj Bročko.
Iný prúd sťahovania z našej obce smeroval do Ameriky. Boli tam : Ján Vydra st., Ján Ďurkovič, Juraj Ďurkovič, Ján Janota st., Jozef Bročko, Juraj Feja-Imricheje, atď. Ešte i dnes sú tam (prípadne ich potomkovia), ak sa medzičasom nepresťahovali : Gustáv Tatár, súrodenci Jozef, Anna, Zuzana Čierny, sestry Emília, Nela, Ema a Magdaléna Fejové, Mária Vydrová, sestry Paulína a Etela Janotové, Janíkovci, atď.
Na západ do Francúzska, Belgicka a inam sa naši občania nesťahovali.




ŠTATISTIKA


NÁRODNOSTNÉ POMERY – OBEC RAKOVO

slovácinemcimaďarispolu
r.1880272630319
r.1890295411310
r.192126914275
r.1930265--10281



NÁBOŽENSKÉ POMERY – OBEC RAKOVO

katolícievanjeliciizraelitiiníspolu
r.1825100160----260
r.1890812245--310
r.19211031711--275
r.1930102163610281



CELKOVÁ ROZLOHA CHOTÁRA OBCE RAKOVO 505 Ha

rolelúkypasienkyzáhradyneužitočná pôda
r. 186154.5 %11.4 %30.4 %--3.7 %
r. 192958.2 % 9.4 % 26.7 % 0.6 %5.1





VZNIK A ČINNOSŤ HASIČSKÉHO ZBORU


Dňa 24. júla 1924 bol v obci založený dobrovoľný hasičský zbor, o čom hovorí záznam v Pamätnej knihe obce.
Za predsedu bol zvolený Jozef Facuna, veľiteľom bol Ján Janota, tajomníkom Štefan Polko, zborovým gazdom Ján Vydra, pokladníkom Jozef Facuna. Zakladajúcimi členmi boli Peter Bodo, Jozef Plica, Samuel Plica, Ján Zeljenka, Pavol Čierny, Ján Facuna, Ján Janota, Ondrej Brdo-Žiara, Ján Krutek, Ján Jesenský, Ján Vydra, Ján Ďurkovič.
V roku 1924 bola zakúpená aj hasičská striekačka. Existuje fotografia z jej posvätenia, na ktorej je aj Koloman Beniczký so zakladajúcimi členmi:


(po kliknutí na fotografiu sa zobrazí zväčšená aj s menoslovom zúčastnených)

Z ďalších starších funkcionárov treba spomenúť: Vincent Gomola, Jozef Gregor, Ján Vydra, Július a Pavol Bročko, Jozef Duraj, Ján Ďurkovič, Jozef Páleš, Ľudovít Ďurica, Jozef Poľašek, Ján Nemček, Ján Brdo, Ondrej Brdo, Ján Páleš. Medzi členmi v tomto období boli aktívne aj ženy Anna Cerovská rod. Žiarová a Mária Žabková rod. Pálešová.
Ako funkcionári ďalej pôsobili: Jozef Garlík, Pavol Bročko, Jaroslav Gregor, Ivan Paulovič, Rudolf a Dušan Ruttkay, Jaroslav a Ján Plica, Ján Gregor a súčasní funkcionári Ján Toporcer st., Jozef Gomola, Jozef Šeliga, Jozef Ďurkovič, Pavol Bročko, Milan a Jaroslav Garlík, Miroslav Matúš.




PAMÄTNÍK SLOBODY


23. augusta 1925 bol v Rakove odhalený Pamätník slobody, tento postavil hasičský zbor pod lipami slobody. Slávnostným rečníkom bol tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry a Miloslav Šmidt ako zemský hasičský veliteľ pre Slovensko.




SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE (SNP)


Počiatky odbojového hnutia v Turci spadajú do druhej polovice r. 1943 keď sa v turčianskych horách začínajú formovať prvé partizánske oddiely.
15. apríla 1944 keď prišla Mária Kováčiková z Valče od brata Baku domov – bývala vtedy v drevenom domčeku u Bročkov č.d. 15 – hovorila deťom , že sú tam vo Valči v bratovom humne partizáni Rusi. Bez váhania sa všetci Kováčikovci zapojili do odboja. Od 15. apríla do júna , kým partizáni neodišli do Kantora, Mária Kováčiková piekla a nosila denne až 28 chlebov do Valče k bratovi Jánovi Bakovi. Uňho v humne bol šafeľ, kde sa došlí Rusi – utečenci z koncentračných táborov okúpali – odvšivavili a potom išli do hory do bunkerov. Dvoch Rusov skrývala za čas u seba v Rakove (v Bročkových dome). Keď sa v júni 1944 sťahovali partizáni z Valče do Kantora, previedli ich Mária Kováčiková s dcérou Vierou.
Syn Milan Kováčik (nar. 19.4.1925) asi 15. augusta 1944 tiež odišiel do Kantora. Keď začalo Povstanie, bol v Kuneráde až do jeho pádu 25. septembra 1944. Potom išiel za matkou, ktorá bola evakuovaná v Klenovci. S bratom Ivanom sa potom stal partizánom Asmolovho otriadu, ktorý mal sídlo na Prašivej. S partizánom Bohušom Havlínom a Rusom Ivanom boli v mínerskom oddieli a chodili vyhadzovať nemecké transporty.
Ivan Kováčik bol v čase Povstania učiteľom v Povine okr. Žilina. Pre ilegálnu činnosť, že Rusov, ktorí utekali z koncentračných táborov dopravoval do Turca k partizánom bol z učiteľstva prepustený. Bol potom partizánom v Kláštorskej doline. Viedol špionážnu službu. Raz ho v Slovanoch u Žiakov našli pod otománom Vlasovci.
Partizánom bol i ďalší syn Márie Kováčikovej Jozef, ktorý bol toho času zamestnaný v Drevine Turany. Dcéra Viera Kováčiková, vydatá Fľaková, pracovala napred ako spojka, potom bola s bratmi Ivanom a Milanom v Asmolovom otriade v Jasenskej doline a na Prašivej. Matka Mária Kováčiková bola vyznamenaná krížom, no ona si preň do Bratislavy nešla.
Ján Hanko sa narodil 14. apríla 1923 v Mošovciach. Neskôr býval v Rakove č.d. 39. Bol partizánom otriadu Popova. Keď Nemci rozbili Kunerád, prechodne sa rozpadla i partizánska skupina. Začas bol Ján Hanko väznený v Blatnici, potom sa dostal späť k svojmu veliteľovi Popovovi. Pri prestrelke nad Valčou bol bol dňa 20.marca 1945 zranený, zmocnili sa ho Nemci, dali ho odviesť do Martina. Viezol ho na hnojnom voze Hanzel z Valče, ďalší jeho osud nám nie je známy.
Partizánom v skupine majora Popova bolo i brat vyššie uvedeného Juraj Hanko a František Lukášik.
Ján Finda patril medzi prvých, ktorí narukovali na výzvu do SNP. Bojoval pri Dubnej Skale, Košútoch. Potom so ženijným útvarom robil opevňovacie práce pri Handlovej a Prievidzi a udržovali tu palebné postavenie. Odtiaľ bol presunutý do Kremnice a na Skalku, tam tiež robil opevňovacie práce a zamínovanie tunela. Odtiaľ sa dostal na Staré Hory, Donovaly a potom na Prašivú. Podarilo sa mu vrátiť cez Jelenec, Krížnu na Lysec, kde sa zdržoval dlhší čas v chate s partizánmi. Na kratší čas prišiel domov a potom opäť išiel k partizánom do Gadera. Bol v partizánskom odriade majora Popova a veliteľom jeho oddielu bol Bibza. S ostatnými robil výpady do Blatnice, Sebeslaviec. Tam bol do prechodu frontu. Potom narukoval k armáde a bol vo vojenskej službe do októbra.1945.
Jozef Bardík narukoval hneď 30. augusta 1944 do Martina k útočnej vozbe. Zúčastnil sa bojov pri Košútoch na Stráňach pri Martine, potom išiel do Skleného, Dražkoviec a Petra. Odtiaľ bol presuntý do Hronského Kríža, potom do Ľupče, Španej doliny, podľa toho ako sa pohyboval front. Po rozklade armády išiel na Motyčky, Donovaly, Prašivú a chcel ísť na Ďumbier. Bola však hmla, a tak ho vlasovci pod Prašivou chytili a odviezli do zajatia. Napred bol 14 dní v Mühbergu za Drážďanmi, potom bol v zajateckom tábore v Hohensteine. Tu zajatcov kŕmili kvaseným burgyňovým listom. Obed dostávali o jednej hodine v noci. Od takejto stravy puchli Bardíkovi nohy a sotva by to už bol dlho vydržal, keby nebolo prišlo oslobodenie.
Ako vojak sa 28. augusta 1944 zapojil do Povstania pri Liptovskom Mikuláši Ján Franek. Z Mikuláša prešiel do Liptovskej Osady, potom do Príboviec, Slovenskej Ľupče, Brezna n/Hronom, Tisovca a Banskej Bystrice. 30. októbra 1944 bol na Prašivej Nemcami zajatý a odvezený do Nemecka. Napred bol v Lemsdorfe, potom v Baad Sultz a nakoniec v Jesubor, okr. Arstadt. Keď Nemci pred frontom hnali zajatcov, dňa 20. apríla 1945 im pri Hofe ušiel.
Hneď po vyhlásení Povstania 28. augusta 1944 sa ako dobrovoľník v Ružomberku prihlásil Jozef Ferjančík (nar. 25.9.1922). Dňa 8. septembra 1944 bol zadelený k 52. práporu 2. roty v Liptovskej Osade. Veliteľ úseku bol bývalý major Vesel a veliteľom 2. roty bol kpt. pechoty v zálohe Matej Gašpar, bývalý riaditeľ školy z Dubového. Ferjančík sa zúčastnil bojov v okolí Ružomberka-Bieleho Potoka-Liptovskej Osady-Partizánskej Ľupče-Korytnice. Po Povstaní 1. novembra 1944 bol zajatý a odvezený do Žiliny, Trenčína, neskoršie do Maďarska a Rakúska na nútené práce. Dňa 8. mája 1945 ho v Rakúsku oslobodila Sovietska armáda.
Povstanie zastihlo ako vojaka na východnom Slovensku Petra Maťku. Ešte pred vypuknutím Povstania za pobytu vo Vyšnom Orlíku vypomáhal partizánskym brigádam jednotky Čapajev so zbraňami a vojakmi. Mal spoluúčasť pri vypisovaní falošných dovoleniek. 29. augusta 1944 pri útoku hitlerovských armád na veliteľstvo pluku vo Vyšnom Svidníku spoločne s výkonným rotmajstrom rozbil zámku na skladišti výzbroje a výstroje vo Vyšnom Orlíku a zbrane dával tým, ktorí chceli ísť k partizánom. Zbytok zničili i s vysielačkami. Odišiel s ostatnými vojakmi k partizánom do Čerhovského pohoria, kde sa zúčastnil akcií pri obrane obce Kríž. Po potlačení nemeckou presilou ustupoval so skupinou smerom k Banskej Bystrici. 1. októbra 1944 bola 18-členná skupina v ktorej bol i Maťko zradená fašistickými pomáhačmi a bola prepadnutá hitlerovcami pri obci Kubachnej. Tu bol odzbrojený, odvezený do zajatia do priestoru Stanlager Mülberg. 14. apríla 1945 ho oslobodila armáda USA. Domov sa vrátil 7. júna 1945.
Na východnom Slovensku bol narukovaný aj Ján Ursíny. Keď Nemci na začiatku Povstania prepadli z územia Poľska slovenských vojakov na východnom Slovensku celá rota z Varádky s por. Senkom a Ursínym nedali sa zajať ale prešli organizovane a s výzbrojou k partizánom na Kríže. Ursíny sa zúčastnil bojov s npor. Kubovčákom pri Bogliarke a Krivom. Po skončení bojov v okolí Krížov sa mu podarilo dostať z nemeckého obkľúčenia, takže sa vyhol koncentračnému táboru.
Juraj Porubský z Rakova č.d. 68 sa zúčastnil bojov pri Dubnej Skale, Vrútkach a Priekope. Na Priekope pri žel. stanici od míny dostal skalu do zubov, vybilo mu sedem predných zubov. Bol potom ličený v Banskej Bystrici a pre zranenie, pretože nemohol jesť, bol v októbri 1944 prepustený.
Vojnový krst na fronte pod Dubnou Skalou dostali ešte ďalší Rakovania. Jozef Kľuch s Pavlom Bročkom vďačia bukom za to, že ich ukryli pred nemeckými štukami, ktoré ich bombardovali . Títo dvaja, ako aj Jozef Paluš boli asi po troch týždňoch pre vyšší vek od armády prepustení.
Od 28. augusta do 31. októbra 1944 zúčastnil sa Povstania aj Ján Štanceľ vo vojenskej jednotke kpt. Káčera ako vojak na úseku Kremnica-Zvolen.
S telegrafným práporom sa zúčastnil bojov pri Strečne, Vrútkach, a Priekope ako spojár-telefonista Libor Kalnický. Bol tiež pri bojoch o Čremošné. Potom bol na Starých Horách, Donovaloch a na Prašivej ho Nemci chytili. Bol zaistený v Korytnici, Liptovskej Osade a Ružomberku. Ako zamestnanec slovenských železníc bol prepustený.
Veľkú oporu malo SNP i v ostatných občanoch Rakova. Podzemnému hnutiu nadržiaval a chránil všetkých tých občanov, ktorý buď boli partizánmi alebo s nimi spolupracovali vtedajší vládny komisár Jozef Facuna. Jeho syn Peter bol vojakom ČSAS v SSSR. Múkou a chlebom partizánov podporovali najmä Pavol Bročko, Ján Ďurkovič, Jozef a Samuel Plica. Samuel Plica ukrýval tri dni partizána Ličku z Blatnice, prichýlil na jednu noc, poskytol civilné oblečenie a jedlo dvom povstalcom v uniforme slovenských vojakov a odviezol na svojich koňoch partizánov do Diviak. Jozef Plica a Ján Vydra (ktorý je v Leviciach) na začiatku Povstania pomáhali kopať zákopy na úseku medzi Martinom a Vrútkami.
Do veľkého nebezpečenstva vydal seba i svoju rodinu Ján Zelienka tým, že poskytol skrýšu prenasledovaným občanom židovskej národnosti. Ukrýval lekára Tibora Grossa – Galása s manželkou a švagrinou.
Smutno – pamätný sa stal pre rakovanov 21. september 1944 a osudným sa stal Jánovi Štancľovi, 21 – ročnému, Milanovi Bardíkovi, 21 – ročnému a Jozefovi Palušovi, 8 – ročnému, ktorí v tento deň zahynuli od nemeckých striel. Stalo sa to takto:
Situácia v Turci sa stala pre povstalcov po 20. septembri veľmi kritickou, lebo Nemci sa dostali do Turca i z Nitrianskej doliny cez Vrícko a Kláštor. Pre povstalcov bolo nevyhnutné, aby sa stiahli z Turca na nové pozície. Včas ráno asi o 4. hodine prišiel do Rakova do Bročkov a potom i k vládnemu komisárovi Facunovi Zorkóci, ktorý bol nejakým veliteľom a ten nariadil, aby sa občania vysťahovali niekde do Gadera a zobrali zo sebou čo môžu. Kdo mal záprah – voz, nakládol do voza, kdo nie, tak aspoň do plecniaka, zobral najpotrebnejšie a všetko sa to hrnulo hradskou smerom do Blatnice. Pri topoľoch (terajšie družstvo) sa ešte povstalci trápili s protitankovými delami a za motorkou ich sťahovali preč. Za chvíľu sa zjavili na Borgu dva nemecké tanky, ktoré prišli od Kláštora k Beniciam a potom cez brod pri cintoríne prešli cez Turiec. Tieto tanky potom z Borgu ostreľovali hradskú od Príboviec na Ďanovú a Karlovú. Z prvého výstrelu dostal črepinu do chrbta a do ruky Dušan Janota. Druhá rana zasiahla nejakého partizána. Potom zahynuli na začiatku spomenutí: Milan Bardík, Ján Štanceľ a Jozef Paluš.
Hneď v ten deň prišli za tankami na pancierových vozoch jednotky SS. Tí však len prešli Rakovom. Za nimi prišli nemeckí pešiaci a nejaká čata PO-HG, ktorej príslušníci boli odniekaľ od Trnavy. Na druhý deň zhromaždili Nemci všetkých chlapov z Rakova do panského dvora. Nemecký veliteľ povedal, že ak sa v Rakove niečo prihodí, každý desiaty chlap bude zastrelený. Gardisti držali stráž najmä pri Durajovom dome. V noci cez cestu natiahli drôt, aby ak Duraj výjde z domu, narazil do drôtu a aby ho oni hneď zbadali.
Dňa 3. augusta 1941 po vybubnovaní – Ondrej Žiara Brdo bol toho času bubeníkom – pred obecným domom v prítomnosti asi 60 ľudí rozprával asi nasledovné: ”Nedostať nič kúpiť, všetko maslo skupuje grófka Nayhausová, ktorá podporuje Hitlera. Hanba vám, rakovskí gazdovia, že moja koruna nemá u vás takú cenu ako grófkina. Mne maslo nepredáte, len grófke. Nemecké deti v Štubnianských Tepliciach sa najedia po hrdlo a naše deti hladujú. Slováci sú sprostí, že idú bojovať s Nemcami.”
Keď sa grófka Nayhausová dozvedela, že o nej O. Žiara Brdo tak rozpráva, išla za ním pred obecný dom a dlho sa s ním rozprávala. Počuli to ešte viacerí. Vtedy obvinený údajne povedal, že všetko obilie ide do Nemecka a preto tu niet žiadneho. Ako môže advokát Vančo viesť advokátsku kanceláriu a židia nie. Slováci sú sprostí, že idú do vojny. Páni nejdú na vojnu. Keď grófka Nayhausová povedala, že by sa zastrelila, keby prišli bolševici, Žiara Brdo jej povedal: “Dobre by ste urobili, lebo by vás aj tak na prvý strom obesili.”
Ondrej Žiara Brdo bol za toto dňa 15. septembra 1941 súdený krajským súdom v Ružomberku pre poburovanie proti republike a pre rozširovanie nepravdivých správ. Bol odsúdený na tri mesiace väzenia. Po odpykaní trojmesačného väzenia bol však ešte väznený v koncentračnom tábore v Ilave až do 28. januára 1942.


PRECHOD FRONTU


Jar roku 1945 očakávali obyvatelia Rakova s dosiaľ nepoznanou túžbou. Lavína vojny sa rútila nezadržatelne z východu na západ. Obyvatelia pozorne sledovali vývoj na frontoch a postup armád. Koncom marca 1945 sa oslobodzovacie armády priblížili z dvoch smerov k Turcu. Z juhu od Kremnice, útočili sovietske a rumunské jednotky 2. ukrajinského frontu vedené maršálom Malinovským. Tieto jednotky prenikli do 7. apríla po Čepčín, Kaľamenovú a Slovenské Pravno. Nepriateľ sa tu húževnato bránil a len 10. apríla 1945 sa podarilo sovietskym a rumunskym jednotkám zmocniť sa Slovenského Pravna a preniknúť na čiaru Slovany – Necpaly.
No až 11. apríla ráno boli prinútené posledné jednotky Nemcov opustiť Rakovo. Nemci sa museli zo stredného Turca rýchlo stiahnuť, nakoľko 4. čs brigáda namáhavým prechodom cez masív Veľkej Fatry dostala sa ku Sklabinskému Podzámku, Štiavničke a Sklabini a 11. apríla ich oslobodila. Toto zmiatlo velenie nemeckých vojsk a prinútilo ho, aby vydalo rozkaz na ústup. 11. apríla boli donútení Nemci stiahnuť sa z celého Turca.
Do Rakova prišli jednotky sovietskych a rumunskych vojakov, ktoré postupovali pravou stranou rieky Turiec. Ráno okolo 9. hodine prišla asi 8-10 členná hliadka na koňoch do Valentovej, kde ju krásnou ruštinou privítal starý šafránik, otec profesora Hyčku. Táto hliadka prišla okolo 11. hodiny do Rakova. Pred večerom potom prišla z Valentovej do Rakova jednotka rumunskych vojakov. S nimi prišiel aj rakovský občan – Rudolf Bernát, ktorého potom neskoršie občania zvolili za predsedu prvého národného výboru.
Pri prechode frontu cez našu obec neboli žiadne straty na životoch ani z radov oslobodzovacej armády ani z radov civilného obyvateľstva. U obvodného lekára v Príbovciach zomreli štyria ranení vojaci rumunskej armády, ktorí však boli ranení v predchádzajúcich bojoch.