Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História obce Rakovo

Územie na ktorom stojí dnes Rakovo, volalo sa pôvodne Zanazan Sive Zaluzan (Zalužany). Ten kus zeme pri Turci daroval kráľ Belo r. 1245 svojmu kaplánovi Martinovi a jeho bratovi Ladislavovi. Vtedy boli vyznačené i chotárne medze. Toho istého Ladislava musel kráľ r. 1283 reštituovať do jeho majetku, lebo mu ho odňal Wryn. Roku 1377 rozhraničil turčiansky konvent chotár na rakovský a karlovský. Za Rakovo boli prítomní Štefan, presbyter, Jakub a Dionýz, synovia Jánovi, Ladislav, syn Mikulášov, a jeho bratia Štefan a Mikuláš. Vtedy sa ešte nepíše o Rakove, ale o Zaluzan (Zalužany)-meno Rakovo sa začalo užívať asi podľa Raka, ktorý sa spomína v Zanazan (Zanasany) r. 1363. Pôvodní majitelia Rakova vymreli a na základe nového kráľovského darovania pripadlo Rakovo Ondrejovi Chernenskému. Proti tejto donácii sa ohradilo všetko príbuzenstvo. Nedlho potom dostal donáciu na Rakovo i Matej z Malého Jasena. Jeho syn Šimon písal sa Rakovský seu Jesenský de Parva Jesen. Roku 1479 ohradzoval sa Ondrej, syn Kosse z Blatnice, proti Ondrejovi Chernenskému, Jánovi a Tomášovi Benickému a Matejovi Jesenskému, že sa chcú zmocniť jednej štvrtiny Mikuláša Rovoša z Rakova. V akom súvise bol tento Rovoš so staršími majiteľmi Rakova, nevedno, ale sotva bol v príbuzenstve s Jesenským-Rakovským. Je to jeden z predkov rodiny rovošovskej (Rovoš), ktorá sa v Rakove udržala celé storočia. Okrem týchto rodín je v Rakove známa i rodina Feja a od XVII. storočia sú tu aj Benickovci. V XVII. storočí pribudla ešte rodina Parsonovcov. Tieto rodiny neboli viazané len na Rakovo. Parsonovci boli doma i v Príbovciach, Benickovci v blízkych Beniciach a Fejovci a Rovošovci na Trnove. Rakovskovci zase preniesli svoje sídlo do Kaľamenovej, ktorú získali v polovici XVI. storočia. Nedlho potom dostalo sa im obnovenia erbového listu (1561), ale až r. 1774 si ho dali zapísať do stoličnej zápisnice. Z Rakova sa celkom nevysťahovali a časť rodiny ostala navždy v Rakove. Pretože Rakovskovci počítali svoj diel ku kaľamenovským majetkom ostalo toho v Rakove málo (i druhé rodiny robili podobne) a v Rakove sotva mohli poznačiť polovičnú kúriu (v rokoch 1630 a 1641), ba ešte i o tú sa delili Rovošovci a Fejovci. Pri súpise r. 1720 bolo celé Rakovo čisto zemianskou osadou. Pôvodné zemianske majetky sa udržali v majetku rodín až do konca XIX. storočia.

Pôvodné “staré” Rakovo sa rozprestieralo len na severnej a severozápadnej strane svahov kopca “Borog”. Začiatkom XX. storočia malo Rakovo i s osadami Lehotka a Stariny 46 domov. Osada Lehôtka leží 2 km južne od Rakova. Prvá zmienka o Lehôtke je z r. 1244. Vtedy dostal Černík zem, nazývanú Rakouch (asi Rakovec). Listinami sa vykázal r. 1391 kňaz Jakub a Vavrinec, syn Pavlov. Možno, že to boli predkovia famílie Lehockých, ktorá celé veky nepretržite držala Lehotku, podľa ktorej sa im dostalo pomenovania. Písali sa de Lehotka alebo de Kis Rako. Lehotku dostali vraj za odmenu za služby na Znievskom hrade. Meno Lehôtka vyskytuje sa najprv r. 1487, keď sa spomína Martin a Jakub de Lehotka. Pôvodné meno osady bolo Rakovec (Rakouch). Zachovalo sa maďarské meno Kis Rákó. Lehotka nebola veľká. Nikdy tam nebolo viac ako jedna kúria. Z nej išiel r. 1630 na tureckú vojnu Daniel Lihocký (často sa písali Lihocký a de Lihotka).

K Rakovu patrí aj majer Stariny, vzdialený 2 km na juhovýchod. Majer patril Menyhértovi Rakovskému. Mali ho v prenájme viacerí. Najdlhšie sa tam udržali bratia Arthur a Oto Spitz. Na mape z r. 1851 Stariny ešte nie sú zakreslené. Najpravdepodobnejšie boli postavené v 80. rokoch XIX. storočia.

Železničná stanica bola postavená r. 1873. Skupina domov pri Blatnickom potoku bola postavená za I. ČSR. Ulica (Kolónia) od žel. stanice k benickému mostu vznikla v 40. rokoch XX. storočia.

Boli tu dva kaštiele. Jeden na západnej strane, v parku (bol zrútený v 90. rokoch XX. storočia) patril rodine Rakovských, bol starší:

 kas

Druhý kaštieľ, výstavnejší, viac v strede dediny je z roku 1763, patril rodu Benických (aj na tomto sa neblaho podpísalo obdobie budovania socializmu).

V cintoríne, ktorý sa nachádza na juhozápadnej strane obce, boli dve krypty. Hrobka Beniczkých vystavaná v románskom slohu je z roku 1874. V 80. rokoch XX. storočia bola prestavaná na dom smútku. Druhá z r. 1906 vystavaná v gotickom slohu bola Rakovských.