Rod Rakovských

Rod Rakovských sa osamostatnil koncom XV. str. rozštiepením starého turčianskeho rodu de Jesen na dve línie, z ktorých jedna podľa svojho sídelného majetku v Rakove dostala prediktát de Rako a meno Rakovský. V polovici XVI. str. najvýznamnejším členom tohto rodu bol Juraj, ktorý dosiahol vysoké hodnosti a funkcie vo verejnej správe (vicepalatín, kráľovský komorník a iné) a v dôsledku osobitnej priazne kráľa Ferdinanda I. značne rozmnožil rodový majetok Rakovských. Za zásluhy a vernosť kráľovi dostal viaceré donácie, ktorými získal a ďalšími majetkovými akvizíciami ešte zväčšil majetky a podiely v rôznych obciach najmä v župe Turčianskej (Kalník, Kaľamenová, Blážovce, Rudno, Budiš a iné), Liptovskej (Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Ludrová, Biely Potok, Nemecká-teraz Partizánska Ľupča, Parížovce, Dechtáre, Fiačice, Kvačany, Lúčky, Bešeňová, Uhorská Ves, Nemecká-teraz Závaská Poruba a iné), Trenčianskej (Čičmany), Nitrianskej (Majzel-teraz Vyšehradné), Zvolenskej (Duby, Kremnička, Pršany, Breznica a iné) a v Spišskej (Gánovce, Filice, Rokus, Farkašovce). Jurajovi synovia, Ján a Ondrej krátko vlastnili po otcovi zdedené majetky a keďže skoro zomreli, nezanechali po sebe potomkov. Tak sa v posledných troch desaťročiach XVI. str. dostali tieto majetky zväčša do vlastníctva Martina, Mikuláša, Mateja a Alberta Rakovských, synov Štefana Rakovského, ktorý bol Jurajovým bratom. Neskôr získal rod rakovských i ďalšie majetky v Hontianskej župe a rozčlenil sa na dve línie menované podľa svojich sídel Štiavnickou (podľa Liptovskej Štiavnice) a Rakovskou (podľa Rakova v Turci). Rod Rakovských nikdy nevlastnil rozsiahlejšie kompaktné panstvá. Ich majetky, ako príslušníkov drobnej uhorskej šľachty, tvorili roztrúsené kúrie a majetkové podiely v uvedených obciach, v ktorých mali svoje kúrie a majetkové diely zväčša aj iné šľachtické rody. Susedstvo Rakovských najmä s rodom Kubínskych, Parížovských, Závaských, Štiavnickych, Benických, Justovcov a i. dalo vznik rôznym, majetkovoprávnym transakciam medzi týmito rodmi, k príbuzenským vzťahom i k častým sporom, ktoré sčasti zachytávajú aj prepísané slovenské listiny a akty. Najmä skutočnosť, že rod Rakovských získal značnú časť svojich majetkov po rodoch, ktoré vymreli. Táto skutočnosť spôsobila rozsiahle spory, keďže o dedičstvo po vymretých rodoch sa hlásili príbuzní. Získaním majetkov, najmä po rodoch Štiavnických a Parížovských získal rod Rakovských aj príslušné majetkoprávne písomnosti, tvoriace archívy týchto rodov. Prevažná časť majetkoprávnych písomností archívu rodu Rakovských z doby, keď rodové majetky vlastnili spomenutí jeho členovia (t.j. v XVI. str.) je latinská. Latinské sú však zväčša iba také majetkovoprávne písomnosti, ktoré vydala buď kráľovská kancelária, palatín, hodnoverné miesta a pod., teda donácie, štatúcie a uvedenie do držby majetkov, kráľovské mandáty, relácie hodnoverných miest a pod. Z nepočetných listín vydaných župnými ustanovizňami v XVI. str. sú v archíve rodu Rakovských dve slovenské a tri latinsko-slovenské, ktoré majú síce úvodné a záverečné formulácie latinsky, avšak ich podstatnú časť, tvoriacu výpovede vypočúvaných svedkov sú slovensky. Pomerne najviac českých a slovenských písomností zo XVI. str. v archíve rodu Rakovských je medzi majetkoprávnymi písomnosťami (listinami, listami a aktami) obsahujúcimi právne rokovania (pokonania), ktoré sa uskutočnili priamo medzi jednotlivými stránkami (jednotlivými zemanmi), t.j. tie, ktorých autormi boli jednotliví členovia liptovských a turčianskych rodov zemianskych. Sú to zväčša obligácie na požičané sumy, kvitancie na vrátené peniaze, záložné listy, testamenty, korešpondencia a pod. Skutočnosť, že v dobre zachovanom archíve rodu Rakovských niet zo XVI. str. maďarsky písaného dokumentu, pochádzajúceho zo styku Rakovských s okolitými zemanmi, svedčí o tom, že členovia tohto rodu ako aj príslušníci početných zemianskych rodov v Turci a na Liptove maďarsky ani nevedeli. Naproti tomu znalosť češtiny bola medzi turčianskymi a liptovskými zemanmi v XVI. str. značne rozšírená. Viacerí z nich totiž študovali, a niektorí aj pôsobili v českých krajoch. Ako vieme z rodu Rakovských v druhej polovici XVI. str. študovali v Čechách bratia Martin, Mikuláš a Matej. Všetci začas v českých krajoch i pôsobili a Mikuláš sa tam dokonca i oženil a trvale usadil. Je preto ľahko vysvetlitelné, prečo dokumenty pochádzajúce a týkajúce sa Martina a Mikuláša Rakovských sú písané v porovnaní k ostaným listinám a aktom dosť dobrou češtinou, hoci tiež nie bez niektorých slovakizmov. Naproti tomu však listiny a akty písané vlastnou rukou Jána Rakovského, Jána Parížoveckého, Juraja Závaského, teda zemanmi, ktorí sa stále zdržovali na svojich turčianskych a liptovských majetkoch, majú vcelku slovenský charakter s niektorými bohemizmami. České, resp. slovenské písomnosti zo XVI. str. v archíve rodu Rakovských dokumentujú vývin uplatňovania sa češtiny ako písomnej reči na Slovensku (konkrétne medzi turčianskymi a liptovskými zemanmi) v tomto období. Zatiaľ čo prvé z listín a aktov majú zväčša český charakter s niektorými slovakizmami, písomnosti z druhej polovice XVI. str. majú ráz prevažne slovenský s niektorými bohemizmami. Výnimku v tomto smere tvorí len niekoľko dokumentov od Martina a Mikuláša Rakovských.

FacebookFacebook