Melchior Rakovský

Medzi významné osobnosti našej obce sa radí aj náš rodák Melchior Rakovský, narodený v roku l670.

Ako zástupca podžupana turčianskej stolice sa zúčastnil spolu s podžupanom Krištofom Okoličánim Ónodského snemu, ktorého výročie sme si v roku 2007 pripomenuli v Martine pod záštitou podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča.

Melchior Rakovský spolu s Krištofom Okoličánim predkladali na Ónodskom sneme požiadavky turčianskej stolice a ďalších slovenských stolíc z dôvodu ťažkej životnej situácie vtedajších obyvateľov. Museli odvádzať zvýšené dane a naturálie nielen cisárskemu, habsburskému dvoru, ale aj pre povstalecké vojská Františka Rákoczyho. Po prečítaní týchto požiadaviek bol Melchior Rakovský priamo pred účastníkmi snemu sťatý a Krištof Okoličáni ťažko zranený. Neskôr bol aj on odsúdený a popravený.


Radoslav Ragač - Príspevok k biografickým portrétom vyslancov Turčianskej stolice


Slovenská historiografia oproti maďarskej až do nedávna venovala Rákocimu povstaniu len pomerne malú pozornosť. Zmenilo sa to až posledných rokoch. Medzi tie udalosti z povstania, ktoré upútali jej pozornosť najviac až dodnes patrí vražda dvojice turčianskych stoličných vyslancov na Onódskom sneme, ktorú už v roku 1870 opísal F. V. Sasinek. Ich životným príbehom je venovaný aj náš referát.

Melchior II. Rakovský z Veľkého Rakova a z Kaľamenovej (cca 1660, † 6.6.1707) je doposiaľ pomerne málo známou historickou osobnosťou. Historická literatúra, paradoxne hlavne slovenská, sa jeho osobe doposiaľ venovala pomerne málo. Známe sú hlavne okolnosti jeho skonu podľa denníka Gašpara Benického z rokov 1707-1710. Denník ešte v druhej polovici 19. storočí publikoval K. Thaly. Poznatky príliš nerozšíril ani T. Winkler, ktorý v knihe Cesty na popraviská populárno – vedecky spracoval aj vraždu turčianskych vyslancov v Onóde. Encyklopedické heslá venované jeho osobe zväčša obsahujú len jeden jediný konkrétny údaj-dátum jeho smrti na Ónodskom sneme, ktorej trojsté výročie si práve pripomíname. Najviac informácií zhrnuli G. Heckenast , Slovenský biografický slovník a najnovšie Lexikón osobností mesta Martin.

K dejinám rodu Rakovských

Melchior Rakovský pochádzal zo starého turčianskeho šľachtického rodu Rakovských z Rakova. Napriek tomu, že ide o rod so stredovekými koreňmi, neboli potomkami pôvodných rakovských zemanov. Tí totiž v priebehu 15. storočia postupne vymreli. Cez Ondreja Čerňanského z Veľkej Čiernej získal v roku 1479 polovičný podiel v Rakove neskorší turčiansky podžupan Matej Jesenský z Dolného Jasena († 1496). Ďalší podiel v Rakove pravdepodobne vyženil sobášom s Annou, dcérou Juraja z Rakova. Donáciu na majetky od Mateja Korvína získal v roku 1483. Podľa získaného majetku začali jeho potomkovia používať priezvisko aj v tvare Jesenský inak Rakovský. Od Mateja môžeme rod čiastočne aj genealogicky sledovať. Publikované genealogické tabuľky však nie sú úplné a obsahujú aj viacero omylov a bielych miest. V 16. storočí rod zaznamenal maximálny rozmach a vyšli z neho viacerí významní humanisti – najmä Martin Rakovský, ktorým sa dlhodobo venoval M. Okál.

Rodinné a majetkové pomery

Melchior Rakovský sa pravdepodobne narodil vo Veľkom Rakove. Pre absenciu rakovských matrík zo 17. storočia nepoznáme presný dátum jeho narodenia. Melchiorovým otcom bol Peter Rakovský a Katarína, rodená Kubíniová. Nagy chybne uvádza iných rodičov - Juraja a Katarínu Dubskú. Peter Rakovský († pred 6.7.1705) vlastnil vo Veľkom Rakove kúriu. Okrem nej vlastnil podiely aj v iných turčianskych obciach, napríklad v Budiši a Kaľamenovej. Od roku 1691 prebehla vo viacerých etapách deľba rodových majetkov – divisio bonorum, medzi ním a Magdalénou Ordódiovou, vdovou po Jánovi Rakovskom. Pri deľbe sa spomínajú aj Petrovi potomkovia – synovia Imrich, Ladislav a Melchior a dcéry Katarína a Magdaléna. Pri deľbe sa z úradnej povinnosti, ako stoličný notár zúčastnil aj Melchior Rakovský. Obaja Melchiorovi bratia, Imrich a Ladislav sa dožili dospelosti. Žili a hospodárili na rodových majetkoch v Rakove, kde ich zachytáva aj súpis šľachty z roku 1709. Melchiorovou manželkou sa stala Klára Husárová z Regecu (Regöcz), dcéra turčianskeho podžupana Imricha Husára. Podľa dokumentov poznáme ich piatich potomkov: synov Imricha (Nagy uvádza chybne Ignáca), Michala (manž. Klára Gostoniová) a Mikuláša (manž. Zuzana Szögényi) a dcéry Magdalénu (manž. Gabriel Maršovský) a Sáru (manž. Pavol Ilovay, Juraj Akáč). Vzhľadom na to, že vdova ešte v roku 1714 vystupovala, ako tútorka ich všetkých, dá sa predpokladať, že deti boli ešte nedospelé. Zo synov kráčal v Melchiorových šľapajach hlavne Michal, ktorý bol podľa Nagya notárom krajinského sudcu. Výhodný sobáš napovedá, že Melchiorovo spoločenské postavenie bolo veľmi dobré. Zatiaľ však presnejšie nepoznáme, aké veno sobášom s nepochybne dobre zabezpečenou nevestou získal. Klárine majetkové pomery sa ešte výrazne zlepšili po úmrtí jej otca Imricha Husára. Podľa testamentu z roku 1702 jej totiž otec odkázal viaceré majetky ležiace v Turci, Novohrade a v Malohonte. V Turci zdedila kúriu, podiel a krčmu v Ivančinej, diel kaštieľa a majetkov v Sučanoch, podiely v Dubovom a Bodorovej. Novohradský diel bol v obciach Budiná, Dobroč, Gregorova Vieska, Lovinobaňa, Točnica a Uderiná. Zdedené malohontské majetky ležali napríklad v Kokave nad Rimavicou a Tisovci. Niektoré ďalšie majetky mali súrodenci užívať spolu. Problémom dedičstva bola jeho rozdrobenosť. Majetkové diely boli malé a zvyčajne ich tvorili len jeden-dvaja poddaní. Melchior vlastnil zdedený majetkový diel v rodnom Rakove. S bratmi Ladislavom a Imrichom vykonali deľbu majetkov v niekoľkých etapách od roku 1703. V roku 1703 si bratia rozdelili majetky v Kaľamenovej. Menovite sa medzi nimi spomína lúka. Po smrti otca si bratia v júli 1705 rozdelili aj ostatné turčianske majetky po otcovi. V archíve sa zachovalo viacero návrhov na deľbu-Divisio Projectum. Nebol to jednoduchý proces. Išlo totiž o dedičstvo pochádzajúce z viacerých zdrojov. Melchior nakoniec získal 2 želiarske usadlosti v Rakove, 2 želiarske obývané a jednu pustú v Budiši z dedičstva po otcovi. Navyše zdedil majetky pôvodne po Kataríne Rakovskej (asi matke) – želiara v Budiši a po Alžbete Rakovskej – želiarsku udalosť v Kaľamenovej. Otcovskú kúriu v Rakove zdedili a spočiatku užívali podľa vyšetrovania všetci bratia spoločne – D(omi)nus Instans Zde w Rakowe celu Curiu s pany Fatensy spoleczně wladze...“. Podľa dohody z roku 1705 malo byť upravené aj vlastníctvo majetkov Petra Rakovského ležiacich v obciach Pršany a Turová vo Zvolenskej stolici. Nečakaná smrť manžela spôsobila vdove množstvo problémov. Utiahla sa aj s deťmi ku švagrom do Rakova, na majetky zdedené po manželovi. Tam spísala a datovala aj väčšinu listín. Z listiny z roku 1712 napríklad vieme, že mala vážne finančné problémy. Za finančnú pôžičku zálohovala Jánovi Pallovi tzv. Lukáčovskú štvrtku, ktorá bola v zálohu už predtým. V inom dokumente z roku 1714 vdova spomína ešte neumorený dlh jej manžela u Dávida Feju. Išlo o účet za manželove nákupy, za wecy a materie kramske, pôvodne za vyše 88 zlatých, ktorý riešila zálohmi pozemkov. Ďalším problémom bolo dedičstvo jej detí, ktorých bola tútorom. Direktor rodových majetkov, Imrich Rakovský starší, sa obával prechodu dedičného rodového vlastníctva do cudzích rúk, v spore bola zainteresovaná aj vdova po Pavlovi Okoličánim. V rokoch 1711 a 1716 vdova definitívne vyrovnala otázky vlastníctva majetkových dielov vo Zvolenskej stolici. Napriek problémom sa vdove podarilo udržať aj po otcovi zdedenú kúriu v Ivančinej, ktorá bola v rukách jej synov aj v roku 1718.

Melchiorova kariéra

Z trojice bratov zatiaľ jedine Melchior v mladosti dokázateľne absolvoval štúdiá. Ich obsah zatiaľ presnejšie nepoznáme. Predpokladáme, že základné vzdelanie získal v rodisku. Neskôr mohol študovať na niektorom z jezuitských gymnázií. Obdobie jeho pôsobenia do začiatku 18. storočia taktiež zatiaľ nebolo príliš známe. Zistili sme, že Melchior pôsobil pre rokom 1700 na Orave. Toto obdobie jeho života bolo zatiaľ takmer úplne neznáme. Cenným zdrojom poznatkov o jeho kariére v tomto období sú listy, ktoré písal jeho nadriadenému, direktorovi oravských kráľovských majetkov a oravskému hlavnému županovi Jurajovi II. Erdödimu. Maďarsky písaná korešpondencia sa do súčasnosti zachovala v erdödiovskom archíve uloženom v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Má, žiaľ, výsostne úradný charakter a o samom Melchiorovi sa z nej nedozvedáme takmer nič bližšieho. Snáď len to, že písmom ovládal maďarský, latinský a vzhľadom na prostredie, z ktorého pochádzal, nepochybne aj slovenský jazyk. Sú to správy hospodársko – politického charakteru, ktoré písal z Oravského hradu Jurajovi Erdödimu do Smoleníc alebo Bratislavy. Písané sú úhľadným písmom v dobovej maďarčine s občasnými latinskými vsuvkami. Prvým dokladom ich vzájomných kontaktov je zatiaľ list z 9.8.1684. Melchior v ňom zo Smolenického hradu informoval Juraja Erdödiho, že sa vrátil z cesty do Krakova, na ktorú ho Juraj vyslal. O dôvodoch cesty okrem približného termínu, žiaľ, nepíše nič bližšie. Podpísal sa len svojím menom, takže presne nevieme, v akej funkcii vtedy pôsobil. Vzhľadom na cieľ uskutočnenej cesty predpokladáme, že už vtedy asi pôsobil na Orave. Z ďalších rokov, až do roku 1695, zatiaľ listy chýbajú. Je to pochopiteľné. V prvej polovici 90. rokov sa totiž Melchior vrátil na dlhšie časové obdobie do rodného Turca. V rokoch 1691 a 1694 je totiž v prameňoch doložený ako turčiansky stoličný notár. V tomto čase sa zdržiaval na rodových majetkoch v kúrii v Rakove. V roku 1694 napríklad viedol majetkový spor s Kristínou Dulóovou, manželkou Wolfganga Benického. Intenzívny písomný styk s Jurajom Erdödim obnovil v polovici 90. rokov 17. storočia. Melchior dokázateľne od roku 1695 pôsobil vo funkcii oravského stoličného notára. Išlo pravdepodobne o pragmatické rozhodnutie stolice. Melchior sa už roky poznal s hlavným županom a mohol tak robiť ideálneho prostredníka medzi ním, cisárskym vojskom a stolicou. V tejto funkcii mohol navyše využiť vzdelanie aj skúsenosti zo svojej predchádzajúcej úradníckej práce pre Turčiansku stolicu a naučených administratívnych postupov, znalosť miestnych pomerov, ale tiež už styky na úradnícke kruhy, s ktorými musel komunikovať. Bolo to totiž pre oravského stoličného notára veľmi ťažké obdobie. Len desaťročie predtým oravský stoličný archív vo Veličnej vyhorel. Veličnú v roku 1683 vypálili spojené poľsko-litovské vojská Jána Sobieskeho, ktoré tiahli cez Oravu na pomoc Viedni proti Turkom. Pri požiari vyhorel aj kostol, v ktorom bol uložený mestský a stoličný archív. Zhorel kongregačný protokol a stratila sa aj stoličná pečať. Nepochybne bolo preto potrebné mnoho vecí vyšetriť, obnoviť, či zaviesť odznova. O namáhavosti jeho povinností svedčia aj rozličné miesta, kde listy písal. Napríklad list z 25.4.1695 napísal v Oravskej Polhore, 9.6. bol v Jabłonke (dnes v Poľsku), 9.10. v Dlhej Lúke v Liptovskej stolici. V roku 1696 aj v Návojovciach v Tekove a v Svätom Michale asi v Liptove. Z obsahu podávaných správ je však zrejmé, že v tomto období pôsobil, aj ako úradník na Oravskom hradnom panstve. V listoch Juraja Erdödiho pravidelne informoval okrem stoličných záležitostí aj o veciach týkajúcich sa rôznych administratívnych a hospodárskych záležitostí panstva. Jednou zo závažných boli požiadavky a problémy veliteľov cisárskych vojsk ubytovaných na Oravskom hrade a korešpondencia s vojenskými autoritami. Zaujímavosťou je, že sa poznal s Pavlom Okoličánim. V zaujímavom liste z roku 1696 sa zmieňuje o jeho návšteve na Orave, návrate do Turca, chorobe a liečení v Turčianskych Tepliciach. S Melchiorovými službami bola stolica určite spokojná. Stoličná kongregácia Oravskej stolice si ho totiž zvolila (najpravdepodobnejšie v roku 1699) aj do funkcie podžupana. Je to zaujímavé aj z toho pohľadu, že Melchior bol v Oravskej stolici cudzincom a ani jeho predkovia v nej predtým dlhodobejšie nesídlili. Predpokladáme, že išlo o zámer oravského župana Juraja Erdödiho obsadiť v nepokojnej dobe na prelome 17./18. storočia tento významný post lojálnym a jemu oddaným človekom. Melchior podľa prameňov zastával podžupanskú funkciu minimálne v rokoch 1699-1703. Aj ako podžupan musel riešiť citlivé vojenské otázky. Z tohto dôvodu sa napríklad na prelome novembra a decembra 1700 zdržiaval minimálne dva týždne na cisárskom dvere vo Viedni. Melchiorovu kariéru natrvalo poznačilo Rákociho povstanie. Po jeho vypuknutí sa asi v roku 1704 pridal na stranu povstalcov. V roku 1705, už ako vyslanec Turčianskej stolice podpísal konfederáciu. V októbri toho istého roku už bol menovaný kostolným komisárom - templom – commissarius, Liptovskej a Oravskej stolice. Na území oboch stolíc mal vykonať reštitúciu kostolov. V osudnom roku 1707 bol notárom Turčianskej stolice a prísažným prísediacim. Podľa niektorých prameňov bol aj zástupcom podžupana Krištofa Okoličániho. V mene stolice viedol aj úradné rokovania s kuruckými vojenskými veliteľmi a aj J. Kočiš upozorňuje na jeho dôležitú pozíciu v stoličnom aparáte. Bol jedným z čelných predstaviteľov tzv. strany mieru v Turci, ktorá si neželala ďalšiu eskaláciu bojov, ale urovnanie situácie. Z tohto dôvodu odmietal aj detronizáciu Habsburgovcov. Z titulu svojej funkcie poznal počínanie kuruckých vojenských oddielov, násilné rekvirácie a hospodárske problémy spôsobené okrem vojny aj razbou nekvalitných medených mincí. Nepochybne rovnako citlivo a s obavami vnímal absolutistické zásahy Rákociho veliteľov do stáročia fungujúcej stoličnej samosprávy. Na popud Krištofa Okoličániho skoncipoval Memoriál Turčianskej stolice v januári 1707. O spise na svojej kongregácii rokovala Turčianska stolica a bol rozposlaný okolitým stoliciam. Autorstvo spisu, však podľa nás, nie je doposiaľ úplne objasnené, nakoľko sa o jeho vzniku zachovalo len málo dokumentov. Tu by sme radi upozornili aj na Melchiorov dlhodobejší vzťah s Pavlom Okoličánim, ktorého poznal minimálne od roku 1696. Ďalším dôkazom pre Pavlovo (spolu)autorstvo môže byť rovnako nazvaný spis – Memoriál, v záležitostiach trenčianskych evanjelikov, ktorý Pavol Okoličáni odovzdal na cisársky dvor do Viedne v roku 1699. Ako známy právnik sa pravdepodobne podieľal aj na jeho vzniku. Nasledujúce udalosti sú pomerne podrobne známe, a preto ich nebudeme podrobne popisovať. Spolu s podžupanom Krištofom Okoličánim bol Melchior Rakovský na čele početnej turčianskej stoličnej delegácie vyslanej na Ónodský snem. Dňa 6. júna boli obaja delegáti Františkom II. Rákocim priamo počas rokovania v snemovom stane obvinení zo zrady. Podkladom pre obvinenie bol text Memoriálu. Rákoci sa vyhrážal svojím odchodom zo snemu. V tejto napätej situácii za aktívnej asistencie Mikuláša Berčéniho vypuklo násilie. Melchior Rakovský bol priamo na mieste zavraždený údermi šablí asi viacerých účastníkov snemu. Krištof Okoličáni bol ťažko ranený a na tretí deň po krutom mučení popravený. Ostatní turčianski delegáti boli uväznení. Podrobne to popisuje vo svojom denníku Gašpar Benický, ktorý bol priamym svedkom tejto smutnej udalosti. Nad Melchiorovou mŕtvolou, ktorú potom vyvliekli na pole, roztrhali a spálili turčiansku stoličnú zástavu a rozlámali stoličnú pečať. Išlo o symbolický akt, ktorý nemá v celých uhorských dejinách analógiu. Turčianska stolica bola potom na sneme zrušená a mala byť rozdelená medzi okolité stolice.

Rodový erb

Samostatnou otázkou je Melchiorov erb. Rakovskí používali od konca stredoveku až do polovice 16. storočia jednoduchý erb s rakom. Erb je hovoriaci a vyjadruje názov lokality, odkiaľ rod pochádzal. V Turci poznáme aj ďalší príklad hovoriaceho erbu s rakom. Ide o Lehotských z Lehôtky (Malého Rakova), príbuzných pôvodných rakovských zemanov, ktorí používali žeriava stojaceho na rakovi. Za pôvodnú podobu erbu Rakovských sa všeobecne považuje červený vodorovne položený rak v zlatom poli. Rak by mal byť aj v klenote. Farebnosť erbu sa odvodzuje od farebnosti armálesu z roku 1561. Staršiu podobu rodového erbu spred udelenia armálesu poznáme z pečatí Juraja Rakovského. V štíte sa nachádza rak. V roku 1561 získali Rakovskí od Ferdinanda I. armálnu listinu. Listina bola vydaná 16. augusta 1561 vo Viedni. Zachovala sa až dodnes v ich rodovom archíve uloženom v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Adresátmi armálesu boli Martin a Ján Rakovskí a Albert, Matej a Ondrej Rakovskí. Erbovou listinou bol udelený nasledovný erb. Erb je modrý so zlatou pätou. Na deliacej čiare je v modrom poli položená zlatá koruna. Z nej vyrastá medzi dvojicou k zemi sklonených ľalií doprava otočený obrnený rytier držiaci v pravej ruke meč, ktorý má položený na pleci a v ľavici drží olivovú ratolesť. V pravom hornom rohu štítu sa nachádza zlaté žiariace slnce a v ľavom hviezdička. V dolnom zlatom poli sa nachádza pôvodný rodový erb – červený vodorovný rak. Klenotom je rytier zo štítu vyrastajúci medzi sklonenými ľaliami z koruny. Prikrývadlá sú červeno – strieborné a zlato – modré. Tento erb sa s menšími odchýlkami používal až do 20. storočia. Erb Rakovských prenikol aj do turčianskej stoličnej symboliky. Výskumom sa nám podarilo nájsť zatiaľ odtlačky troch Melchiorových erbových pečatidiel. Najstaršie doložené pečatidlo nebolo príliš kvalitné a je dosť schematické. Melchior ho používal približne do roku 1696. Zobrazuje len štít s korunkou lemovaný módnymi palmovými ratolesťami. Zdá sa, že na pečati nie je vyznačené viditeľné delenie štítu. Rak je vo zvislej polohe. Ďalšou odchýlkou od armálesu je to, že rytier vyrastá z koruny bez ľalií. Okolo neho je vpravo asi hviezdička a vľavo privrátený polmesiac. Na pečati sú iniciály M-R. Odtlačky druhého pečatidla poznáme zatiaľ od roku 1697. Podľa pečatí bolo už rytecky omnoho zdarnejšie. S malými odchýlkami reprodukuje obsah armálesu – erb aj s klenotom a prikrývadlami. Na pečati sú opäť iniciály M-R. Predpokladáme, že jeho výroba súvisí aj so zlepšením Melchiorových finančných pomerov. Odtlačok tretieho pečatidla poznáme z roku 1714. Používal ho vtedy jeho mladý syn Imrich. Že ide o otcovo pečatidlo svedčia čiastočne čitateľné iniciály MR-V? DE. Jeho obsah je totožný s predchádzajúcim.

FacebookFacebook