Rakovskí olejkári a šafraníci

“Hnaní žitia nevôľou” hľadali obživu naši rodáci v dávnejšej minulosti ako olejkári v Rusku. Podľa rozpomienok najstarších občanov, vdovy Zuzany Plicovej a Jána Vydru staršieho olejkárom bol už ich starý otec Michal Vydra, za ním Pavol Vydra, otec spomenutej a jeho brat Ondrej Vydra. Rovnako aj starý otec Jána Vydru st., Jozef Vydra ako aj otec tiež Jozef Vydra. Olejkárom bol tiež Ján Cabúch-Mihálik. Pre olejkárov tu doma zbierali zelinky, usušili, potĺkli na prášok a pripravili do vrecúšok. Prikupovali si ďalšie potrebné v lekárenských skladoch, či obchodoch na základe úradných listín. Každý rok po skončení poľných prác sa olejkári vybrali do “sveta”. Vracali sa na jar obrábať polia, údajne so slušným zárobkom. Cesta ich viedla na sever do Poľska – Ruska, preplavovali sa aj cez Čierne more. Podľa zachovaného ústneho podania olejkári nechodili osamotene, ale vždy dvaja-traja, každý prevažne s iným druhom liekov. Inkasované peniaze boli spoločné a všetky výdavky tiež išli zo spoločného. Keď sa vrátili domov, zisk si rozdelili rovným dielom. O olejkárskom liečení sotva možno povedať, že vždy bývalo “kresťanské”. Opieralo sa svojou existenciou viac len na náhodné šťastie a v jeho prevádzke musela byť výdatným pomocníkom šikovnosť a obratnosť v zaobchádzaní s ľuďmi, čo medzi svojimi ani veľmi netajili.
Ján Vydra st. opatroval ako rodinnú pamiatku pomerne veľký zvonec – liatovec s vyznačeným na ňom rokom 1872 a textom (cyrilikou) “G. Valdaj”. Jeho história podľa ústneho podania v rodine je takáto :
Olejkári ich rodu so spolucestujúcimi druhmi natrafili na chorého vylievača zvoncov. Prirodzene, predali mu medicínu. Pacient pripomenul, aby sa ohlásili, keď ich raz cesta povedie tadiaľ. Ak vyzdravie od ich liekov, dostanú ešte niečo na pamiatku. A tak sa ohlásili a každý dostal zvonec-liatovec. Ten uchovaný je jeden z nich.
Iný, olejkárskeho pôvodu liatovec sa nachádzal po starých otcoch u Samuela Plicu. Je na ňom vyliaty (cyrilikou) text : ”Sel kolokol goroda Valdaja 1802 goda”.
Keď sa vzmáhala odborná liečebná starostlivosť s olejkárením boli už len ťažkosti, preto príčinliví a sveta už znalí turčania dali sa na “šafraníctvo” – na predaj drobného tovaru, galantérie podomovým obchodom. Spočiatku šafraník potajomky a na žiadosť bol ešte aj olejkárom, ale postupom času čoraz väčší záujem bol o to prvé a menej o to druhé, staré odvetvie jeho činnosti. Pomenovanie “šafraník” vzniklo údajne z toho, že obchodovali s tovarom drobným ako ten šafrán.
Šafraníkmi boli z našej obce takmer všetci sedliaci a aj dvaja zemani. Menovite a na koľko pamäť siaha : Ján Ďurica, Michal Plica, Ján Senkeresti, Ján Feja a Peter Feja (zemani), Jozef Vydra (syn olejkárov), Ondrej Pivko, Ján Bročko, Jozef Tatár, Ján Čierny, Ondrej Janík, Matúš Bročko.
Dvaja olejkári Juraj Murár (starý otec Anny Ursíny rod. Ďurkovičovej) so synom boli v Rusku zabití a orabovaní.
Že šafraníctvo v našej obci nebolo len výpomocou, ale činnosťou trvalého rázu, svedčí venovaná mu pozornosť aj zo strany daňového úradu. U spomínaného Jána Vydru st. sa nachádza úradné tlačivo v maďarskom jazyku “Zoznam obchodníkov a remeselníkov majúcich komorné hlasovacie právo”. Je na ňom rubrika o platení priamej dane jednotlivých rakovských obchodníkov a remeselníkov a hneď vedľa rubrika “Má platiť na rok 1887 komorný poplatok” (rozumej pre Okresnú obchodnú komoru a priemyselnú komoru v Bratislave). Listina má pečiatku Daňového úradu v Martine, ako aj pečiatku Okresnej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a je datovaná v Martine 27. mája 1887.
Na spomenutom vyrubovacom lajstri sú uvedení ako obchodníci a remeselníci našej obce a poplatok z toho titulu majú predpísaní : Bernát Politzer, krčmár, 9 grajciarov; Jónás Dávid, krajčír, 6 grajciarov; Juraj Ďurkovič, kováč, 6 grajciarov; Ondrej Janík, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Jozef Vydra, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Pavol Vydra, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Ján Senkeresti, podomový obchodník 4 1/2 gr.; Ondrej Pivko, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Ján Mihálik, podomový obchodník, 4 1/2 gr.; Ján Hrivko, podomový obchodník, 4 1/2 gr. Že spomínaní podomoví obchodníci boli napospol šafraníci netreba zvlášť dokazovať.
Oblasťou pôsobnosti šafraníkov z našej obce boli v posledných desaťročiach ponajviac (ak nie výlučne) oblasti Varšavy. Tovar nosili v tzv. “pudlách”, v dávnejšej minulosti na chrbte, potom vozili na voze o jednom koňovi. Vždy v určitom čase prišli s vozmi do Varšavy a doplnili si zásoby tovaru. Ich hlavným dodávateľom bol veľkoobchod turčianskeho rodáka Aladára Zbiňovského vo Varšave na Dlugej ulici č.44. Nákupnú cenu tovaru si značili šafraníci prepočítanú na “zloté” a “groše”. Štyri zloté bol jeden rubeľ a zlotý mal 25 groší. Jeden krúžok na tovare značil jeden zlotý a groše písali rímskymi číslicami. Ak nákupná cena napr. britvy bola rubeľ a 10 kopejok, bola táto cena na črienke britvy špendlíkom jemne vyrytá po šafranícky : ooox. Toto hovoril Ján Plica z vlastnej skúsenosti. Keď ho otec vzal so sebou do “sveta” býval asi týždeň so šafraníkmi na ich “kvartieli” v Prage (okrajová časť Varšavy na druhom brehu Visly) a potom ako učeň vo veľkoobchode A. Zbiňovského asistoval pri predaji tovaru šafraníkom. Je príznačné, že šafraníci v oblasti Varšavy boli známi ako “Vengri” a nie ako Slováci, teda podľa ich štátoobčianskej príslušnosti. Ako to bolo v iných šafraníckych rajónoch šíreho Ruska Ján Plica nevedel povedať.
V Rusku i v Amerike boli, pokiaľ pamäť starších občanov siahala : Ján Ďurica, Jozef Bročko a Juraj Bročko.
Iný prúd sťahovania z našej obce smeroval do Ameriky. Boli tam : Ján Vydra st., Ján Ďurkovič, Juraj Ďurkovič, Ján Janota st., Jozef Bročko, Juraj Feja-Imricheje, atď. Ešte i dnes sú tam (prípadne ich potomkovia), ak sa medzičasom nepresťahovali : Gustáv Tatár, súrodenci Jozef, Anna, Zuzana Čierny, sestry Emília, Nela, Ema a Magdaléna Fejové, Mária Vydrová, sestry Paulína a Etela Janotové, Janíkovci, atď.
Na západ do Francúzska, Belgicka a inam sa naši občania nesťahovali.

FacebookFacebook