Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Rod Rakovských

Rod Rakovských sa osamostatnil koncom XV. str. rozštiepením starého turčianskeho rodu de Jesen na dve línie, z ktorých jedna podľa svojho sídelného majetku v Rakove dostala prediktát de Rako a meno Rakovský. V polovici XVI. str. najvýznamnejším členom tohto rodu bol Juraj, ktorý dosiahol vysoké hodnosti a funkcie vo verejnej správe (vicepalatín, kráľovský komorník a iné) a v dôsledku osobitnej priazne kráľa Ferdinanda I. značne rozmnožil rodový majetok Rakovských. Za zásluhy a vernosť kráľovi dostal viaceré donácie, ktorými získal a ďalšími majetkovými akvizíciami ešte zväčšil majetky a podiely v rôznych obciach najmä v župe Turčianskej (Kalník, Kaľamenová, Blážovce, Rudno, Budiš a iné), Liptovskej (Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Ludrová, Biely Potok, Nemecká-teraz Partizánska Ľupča, Parížovce, Dechtáre, Fiačice, Kvačany, Lúčky, Bešeňová, Uhorská Ves, Nemecká-teraz Závaská Poruba a iné), Trenčianskej (Čičmany), Nitrianskej (Majzel-teraz Vyšehradné), Zvolenskej (Duby, Kremnička, Pršany, Breznica a iné) a v Spišskej (Gánovce, Filice, Rokus, Farkašovce). Jurajovi synovia, Ján a Ondrej krátko vlastnili po otcovi zdedené majetky a keďže skoro zomreli, nezanechali po sebe potomkov. Tak sa v posledných troch desaťročiach XVI. str. dostali tieto majetky zväčša do vlastníctva Martina, Mikuláša, Mateja a Alberta Rakovských, synov Štefana Rakovského, ktorý bol Jurajovým bratom. Neskôr získal rod rakovských i ďalšie majetky v Hontianskej župe a rozčlenil sa na dve línie menované podľa svojich sídel Štiavnickou (podľa Liptovskej Štiavnice) a Rakovskou (podľa Rakova v Turci). Rod Rakovských nikdy nevlastnil rozsiahlejšie kompaktné panstvá. Ich majetky, ako príslušníkov drobnej uhorskej šľachty, tvorili roztrúsené kúrie a majetkové podiely v uvedených obciach, v ktorých mali svoje kúrie a majetkové diely zväčša aj iné šľachtické rody. Susedstvo Rakovských najmä s rodom Kubínskych, Parížovských, Závaských, Štiavnickych, Benických, Justovcov a i. dalo vznik rôznym, majetkovoprávnym transakciam medzi týmito rodmi, k príbuzenským vzťahom i k častým sporom, ktoré sčasti zachytávajú aj prepísané slovenské listiny a akty. Najmä skutočnosť, že rod Rakovských získal značnú časť svojich majetkov po rodoch, ktoré vymreli. Táto skutočnosť spôsobila rozsiahle spory, keďže o dedičstvo po vymretých rodoch sa hlásili príbuzní. Získaním majetkov, najmä po rodoch Štiavnických a Parížovských získal rod Rakovských aj príslušné majetkoprávne písomnosti, tvoriace archívy týchto rodov. Prevažná časť majetkoprávnych písomností archívu rodu Rakovských z doby, keď rodové majetky vlastnili spomenutí jeho členovia (t.j. v XVI. str.) je latinská. Latinské sú však zväčša iba také majetkovoprávne písomnosti, ktoré vydala buď kráľovská kancelária, palatín, hodnoverné miesta a pod., teda donácie, štatúcie a uvedenie do držby majetkov, kráľovské mandáty, relácie hodnoverných miest a pod. Z nepočetných listín vydaných župnými ustanovizňami v XVI. str. sú v archíve rodu Rakovských dve slovenské a tri latinsko-slovenské, ktoré majú síce úvodné a záverečné formulácie latinsky, avšak ich podstatnú časť, tvoriacu výpovede vypočúvaných svedkov sú slovensky. Pomerne najviac českých a slovenských písomností zo XVI. str. v archíve rodu Rakovských je medzi majetkoprávnymi písomnosťami (listinami, listami a aktami) obsahujúcimi právne rokovania (pokonania), ktoré sa uskutočnili priamo medzi jednotlivými stránkami (jednotlivými zemanmi), t.j. tie, ktorých autormi boli jednotliví členovia liptovských a turčianskych rodov zemianskych. Sú to zväčša obligácie na požičané sumy, kvitancie na vrátené peniaze, záložné listy, testamenty, korešpondencia a pod. Skutočnosť, že v dobre zachovanom archíve rodu Rakovských niet zo XVI. str. maďarsky písaného dokumentu, pochádzajúceho zo styku Rakovských s okolitými zemanmi, svedčí o tom, že členovia tohto rodu ako aj príslušníci početných zemianskych rodov v Turci a na Liptove maďarsky ani nevedeli. Naproti tomu znalosť češtiny bola medzi turčianskymi a liptovskými zemanmi v XVI. str. značne rozšírená. Viacerí z nich totiž študovali, a niektorí aj pôsobili v českých krajoch. Ako vieme z rodu Rakovských v druhej polovici XVI. str. študovali v Čechách bratia Martin, Mikuláš a Matej. Všetci začas v českých krajoch i pôsobili a Mikuláš sa tam dokonca i oženil a trvale usadil. Je preto ľahko vysvetlitelné, prečo dokumenty pochádzajúce a týkajúce sa Martina a Mikuláša Rakovských sú písané v porovnaní k ostaným listinám a aktom dosť dobrou češtinou, hoci tiež nie bez niektorých slovakizmov. Naproti tomu však listiny a akty písané vlastnou rukou Jána Rakovského, Jána Parížoveckého, Juraja Závaského, teda zemanmi, ktorí sa stále zdržovali na svojich turčianskych a liptovských majetkoch, majú vcelku slovenský charakter s niektorými bohemizmami. České, resp. slovenské písomnosti zo XVI. str. v archíve rodu Rakovských dokumentujú vývin uplatňovania sa češtiny ako písomnej reči na Slovensku (konkrétne medzi turčianskymi a liptovskými zemanmi) v tomto období. Zatiaľ čo prvé z listín a aktov majú zväčša český charakter s niektorými slovakizmami, písomnosti z druhej polovice XVI. str. majú ráz prevažne slovenský s niektorými bohemizmami. Výnimku v tomto smere tvorí len niekoľko dokumentov od Martina a Mikuláša Rakovských.